Teraz je všetko inak...

Autor: David Stojaspal | 5.4.2015 o 17:48 | Karma článku: 1,03 | Prečítané:  198x

Myšlienky vojnou zmietaného vojaka československého armádneho zboru v ZSSR - píše sa rok 1945.

 

                Sedím zas na korbe našej dodžky a idem späť k svojej rote, k mojim bratom v zbrani. Ktovie koľko ich ešte ostalo nažive, ktovie ktorých ešte uvidím, podám im ruku, budem im kryť chrbát a počúvať ich historky. To naozaj neviem. Hlavou sa mi ženie hromada myšlienok, mám zmiešané pocity, ale v hĺbke srdca som šťastný a verím, že to všetko prežijem...musím. Je to zvláštne, ešte pred pár mesiacmi mi bolo všetko ukradnuté. Bolo naprosto jedno, či niekde zařvem alebo nie. Stratil som nádej, ale teraz...teraz je všetko inak.

                Civím z korby na cestu, ktorá sa za nami kľukatí. Tlačíme sa vzadu štrnásti a ja sedím úplne na konci, div že nevypadnem pri rýchlej jazde. Kostrč mám už napadrť, ale to asi všetci naokolo. Cesta je zlá, hrboľatá. Napriek tomu je na nej však niečo krásne, je naša. Sme doma. Už som tomu ani neveril. Neveril som, že je to vôbec možné. Po tom všetkom čo som videl, množstvo mojich bratov padlo, bolo zmrzačených alebo sa jednoducho nikdy nevrátili a sú doteraz nezvestní. Bolo ťažké veriť tomu, že niekde táto hrôza končí, že niekde je krajina, kde hovoria našou rečou, čakajú na nás, kde je ona, že to všetko nie je len nekončiaca nočná mora, z ktorej je únikom iba smrť. Avšak, teraz...teraz je všetko inak.

                Dva svetlé pruhy prašnej cesty sa vynárajú spopod kolies a pretínajú môj výhľad na dve polovice. Krajina je nádherná, naše Tatry sa čnejú vysoko k modrému nebu. Kopce sú posypané fľakmi snehu, drobnými dedinkami...domov. A tento obraz je pretnutý v dve. Na jednej strane minulosť, krása aj trápenie, ktoré som prežil a na druhej strane je budúcnosť. Budúcnosť, ktorú som už nechcel akceptovať a uvažovať o nej. Zmieril som sa so smrťou, s vlastnou smrťou. Už som nevládal veriť, že práve ja môžem ešte žiť. To bolo vtedy, ale teraz...teraz je všetko inak.

                Už od mala som chcel byť vojakom. Odjaživa som chcel brániť svoju rodinu, národ a našu republiku. Videl som v tom najväčší zmysel. Celý život aj svoje štúdiá som podriadil tomuto cieľu. Navštevoval som vojenskú akadémiu a svedomito som sa pripravoval. V našej krajine sa žilo krásne, no napriek tomu rástlo napätie. Z roka na rok a potom už zo dňa na deň, hrozba z okolitých krajín rástla, ale my sme si verili. Dreli sme tvrdo a nemienili sme ustúpiť. Pre nás platilo: „přelez, přeskoč, ale nepodlez!“. Všetci chalani naokolo boli ochotní riskovať život, aby našu krajinu udržali. Položiť život za republiku bolo pre nás to najvznešenejšie, ale teraz...teraz je všetko inak.

                Potom prišla zrada, zradili nás, našu republiku. Mali sme položiť zbrane a ohnúť chrbát, nastaviť ho tyranovi, aby nás mohol bičovať. To však bolo neprípustné, ale nedali nám na výber. Mysleli si, že nás dostali, ale nie. My sme povedali nie. Navštívil som rodičov, rozlúčil sa s nimi a oznámil im, že idem bojovať so svojími druhmi. Ušiel som na opačnú stranu republiky, do Sudet. Organizovali sme sa viacerí, hlavne z armády. Fungovali sme ako tiene, vyhľadávali sme rozvracačov republiky a škodili sme im ako sa len dalo. Ničili sme telefonické spojenie, mosty, železnice, ale boli sme ako štvaná zver. Za mesiac nás pochytali ako zajace. Tajná polícia, Wehrmacht, SS, Henleinovci...bolo ich na nás priveľa. Bol som zúfalý, ale teraz...teraz je všetko inak.

                Hodili nás do nejakej budovy, asi to bola stodola, cítil som pod sebou trocha sena. Neviem koľko nás tam bolo, mal som zaviazané oči a do úst mi natlačili nejakú handru, nemohol som hovoriť. Sedel som na zemi, bola mi strašná zima, hnusné novembrové počasie. V stodole sa striedalo ticho s tlmenými údermi a hlukom...vtedy odvážali ľudí. Neviem či ich brali pojednom, či v skupinkách. Potom bolo zas ticho, chvíľu. Prišli výstrely, zneli duto. Zvuk prichádzal asi z nejakej inej budovy...padli. Nasledovali zas tlmené údery, brali ďalších. Tak to šlo dokola, neviem koľko to trvalo, prestal som to rátať. Zakaždým som čakal len na to, kedy niekto zodvihne mňa. Zrazu zaznel výbuch, odhodilo ma a niečo na mňa padlo...zrazu bolo všetko inak.

                Opustili sme republiku. Čakali ma roky ťažkých bojov, mňa aj ostaných mojich bratov v zbrani. V Buzuluku nás bolo mnoho, pozbierali sme sa zo všetkých kútov Európy...ba aj sveta. To nadšenie s akým to všetko vznikalo, tá česť, že sme mohli byť pritom. To všetko bolo úžasné, stala sa z nás rodina, boli to moji bratia! Ale nevydržalo to, ubúdalo nás, mojich bratov v zbrani, hrdých a statočných Čechoslovákov. Každým padlým ubúdalo aj zo mňa, z mojej morálky, z mojich ideálov. Ak niekto padne v boji počas útoku a jeho telo klesne bezvládne tvárou k zemi, s tým sa dá vyrovnať...ale ten pocit, keď vám niekto umiera v pred očami. Držíte jeho hlavu v ruke, snažíte sa mu tlačiť na hrud, ktorá ja rozorvaná šrapnelmi. Nič však nezmôžete a vieto to tak dobre vy, ako aj on...už nedokáže nič povedať, len chrčí, z úst sa mu valí krv a uprene na vás pozerá, chroptí. Ako sa s tým vyrovnáte? Dá sa to vôbec? Nedá. Nedá sa to ani raz, nie to ešte vtedy, ak sa to opakuje so železnou pravidelnosťou mäsového mlynčeka tejto vojny. Zakaždým iné oči, iné zranenie, ale rovnaká úzkosť a beznádej. Časom som sám čakal, kedy to konečne dostanem. Ale teraz...teraz je všetko inak.

                Keď sme prišli k bezmennej kóte Duklianskeho priesmyku, bol som už len chodiaca troska. Neveril som, že doma ešte niekto z našich žije, že vojna republiku nezničila, že by bola obišla Slovensko. Postupovali sme smerom ku kóte, bolo skoré ráno, práve sa brieždilo. Nevideli sme ani náznak nepriateľského pohybu. To sa však zaraz zmenilo, na okraji lesa sa objavili záblesky, celá hromada zábleskov. Potom prišiel zvuky výstrelov a následne výbuchov. Paľba bola desne presná, tie svine nás mali ako na dlani. Ako prieskumáci sme docela zlyhali. Odhalili nás, už niet kam ujsť. Vydali sme sa šprintom po ľavom krídle do remízky stromov. Dobehol som tretí z družstva a obzrel sa. V nízkej tráve ležalo sedem tiel...vstal som a bežal do kopca. Teraz to už príde, cítil som to. Po sto metroch som uvidel vrecia s pieskom. Zákop! Mám tie svine na dosah. Prískokmi sa mi podarilo dojsť až k nim. Odistil som granát, hodil a bežal. Výbuch vymrštil hlinu a skočil som do zákopu. Pálil som zo samopalu naslepo pred seba...bol som ako zmyslov zbavený. V zákope som zbadal tri telá v šedých uniformách. Zákop zahýbal mierne doľava, smerom nahor do kopca. Rozbehol som sa ďalej. Neobzeral som sa vzad, nevedel som kde sú ostatní. Za zákrutou som zbadal ďalších náckov, potiahol som spúšť. Vidím záblesk, cítim neskutočný náraz v hrudi, padám a je tma. Myslel som, že je koniec, ale teraz...teraz je všetko inak.

                Ako som sa mýlil, nebol to koniec, bol to začiatok...nový začiatok. Ešte stále mám pre očami tmu, ale čosi je iné. Cítim jemný, nežný dotyk na lícach. Cítim obklad na čele, chladná voda mi steká po tvári, po viečkach. Otváram oči a opäť ich zatváram a otváram...neverím tomu čo vidím. Naťahujem ruku, cítim sa veľmi zvláštne. Dotýkam sa bieleho plášťa a následne líca, usmieva sa. Je nádherná, nebeská, nadoblačná. Neviem, či som ešte na zemi, či je toto už nebo a mám to utrpenie konečne za sebou. Postupne sa mi zaostruje obraz a vnímam všetko naokolo, všetko okolo nej. Ešte žijem a je vojna. Už som sa nechcel vrátiť, ale teraz...teraz je všetko inak.

                Našli ma v zákope zasypaného hlinou, v bezvedomí. Bol som v bezvedomí celé dva dni, ale teraz som sa prebral a zrazu je tu ona. Prekrásna hnedovláska s anjelskou tvárou, skláňa sa nadomnou a usmieva sa. Jej pohľad je neopísateľný. Cítim, že ma dokáže vyliečiť už len tým, ako sa na mňa díva, ako sa usmieva a ako ma hladí. Je nádherná, hľadím na ňu dlhú chvíľu, bez slova. Má dlhé tmavohnedé vlasy, prekrásne hnedé oči a tie jej pery, ach tie najkrajšie pery na svete. Pýta sa ma ako mi je, či ma niečo bolí a ja odpovedám, že sa cítim ako v nebi. Rozosmialo ju to, smeje sa tak blažene, srší z nej život, krása. Ak celé to doterajšie utrpenie malo nejaký zmysel, tak je ním ona. Ona je možno tým darom, ktorý mi nebesá dali. Konečne dokážem vysloviť aspoň jednu otázku, pýtam sa na jej meno. Zuzana, odpovedá. Usmejem sa a vravím, že som dúfal, že ma konečne zabili, ale teraz...teraz je všetko inak.

                Mal som vnútorné zranenia, zlomené rebrá a otras mozgu. Výbuch granátu ma omráčil a našli ma saniťáci. Previezli ma do poľnej nemocnice, kde sa o mňa starala Zuzana. V tyle som strávil viac ako dva mesiace a celý čas bola pri mne ona. Svet bol zrazu úplne iný, krásny. Čas strávený s ňou bol čarokrásny, keď bola so mnou, bol som ako v siedmom nebi a keď odišla, nevedel som sa dočkať, kedy sa vráti. Vrýval som si do pamäte jej tvár, po pár týždňoch mi dala aj svoju fotografiu. Zotavoval som sa a dokázal som s ňou chodiť aj na krátke prechádzky. Každé jej slovo, každý pohľad ma dostával na kolená. Nedokážem slovami vyjadriť aké to bolo báječné, aký nádherný bol pohľad na ňu, ako jej jemný vánok povieva vlasmi, ako si ich začesáva, ako sa pri svetle lámp skláňa a šepká mi...bože, tento svet je tak zvláštny. Na jednej strane špina a hnus vojny, na strane druhej ona a všetko s ňou spojené. Všetko sa tak zmenilo, teraz je všetko inak.

                Úplne inak. Veziem sa opäť na bojisko, na perách ma hreje jej bozk a viem, že sa musím za ňou vrátiť. Sľúbil som jej, že sa vrátim, že ju nájdem a ona sľúbila, že ma bude čakať. Teraz je všetko inak ako predtým, teraz chcem žiť, musím...musím vytrvať a držať ju zas v náručí. Má to zmysel, to všetko za to stálo...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?