Deň D+2 (časť siedma) - Slanina a čerešne

Autor: David Stojaspal | 2.2.2015 o 16:35 | Karma článku: 1,24 | Prečítané:  152x

Seržant John Davis z Philadelphie, výsadkár americkej armády a jeho príbehy - cesta mladíka z výcvikového tábora na bojisko.

Slanina a čerešne

               Oheň doháral, hniláci sa okolo neho ešte krčili, ale my sme už dokončovali posledné prípravy pred odchodom. Zakaždým sme si dôkladne kontrolovali výstroj a hlavne výzbroj, vojak bez zbrane je k ničomu. Takže rýchle prečistenie zbrane, kontrola pohyblivosti jednotlivých častí, premazanie a následné utrenie boli už tak zabehnutou rutinou, že sme to dokázali robiť aj potme, unavene, bezmyšlienkovite, mechanicky ako stroje. Kontrola a príprava výstroje, munície a podobných vecí su už, ale vyžadovala aj trocha mozgovej kapacity. Dôležité bolo vždy skontrolovať upevnenie jednotlivých súčastí. Kostru výstroje tvorí textilný opasok, takzvaný dierkáč, ktorý je perforovaný troma radmi dierok. Na dva krajné rady je možné upevniť akúkoľvek výstrojnú súčiastku k tomu určenú. Nosenie výstroje a opasku zlepšujú traky M36, ktoré sa nosia upevnené k opasku a v prípade, že má človek po ruke musetu, tak tá sa upína tiež na traky. Takže som rýchlo preveril svoju výstroj. Traky držali na opasku ako mali. Predné dva háčiky som mal umiestnené presne nad najťažšími vecami na opasku, bolo púzdro s mojou pištolou ráže .45 na pravom boku a poľná fľaša s vodou na ľavom. Hneď vedľa svojho Coltu 1911 som mal púzdro s obväzom a sulfonamidom, aby bolo vždy poruke. Za pištolou som mal kožené púzdro so spojarským nožíkom a kliešťami, tie sa totiž často zídu. Na opačnej strane opasku som mal spomínanú poľnú fľašu, sumku na zásobníky do pištole a poľnú lopatku, ktorá sa nespočetkrát osvedčila ako rýľ, lopatka, motyka, kladivo, sekerka, veslo a možno ešte nájde aj iné uplatnenie. Všetko držalo pevne ako malo. Prehodil som cez seba brašnu so zásobníkmi do môjho samopalu, mapník a púzdro na plynovú masku. Zásobníky na ľavý bok, ostatné brašny na pravý. Cez to všetko som si prehodil opasok s trakmi, v záujme toho, aby mi brašny nelietali, keď pobežím a ich popruhy boli pritiahnuté opaskom. Na záver som si zodvihol musetu, pripol ju k očkám na trakoch a prehodil cez hlavu. Ďalším krokom štandardne býva to, že oslovíte najbližšieho výsadkára, aby vám pripol popruhy k spodnej časti musety, tak sa i stalo – desiatnik Brown v tom už má cvik, ťaháme to predsa spolu už od Campu. Ja som zapol jeho traky, vojín Lucas už mal hotovo. Boli sme pripravení, veškerá výstroj na nás, zbrane skontrolované a nabité. Vyšli sme z hangáru, prešli popri schodoch vedúcich do poručíkovho kvartýru na poschodí a ostali sme čakať pri ceste.

                Slnko príjemne hrialo. Moja uniforma pri ohni výborne vyschla a teraz páchla ako údiareň. Chlapi si aj robili žarty, že mám isto po vačkoch poschovávanú slaninu, šunku a klobásky. Veru, voňal som ako najvyberanejšie zabíjačkové maškrty. Sadol som si na krajnicu. Tá vôňa mi pripomínala detstvo a zabíjačku u starých rodičov v Írsku. Boli sme u nich na návšteve v 1924-tom, mal som štyri roky a strávil som v našej domovine nádherné leto. Všetko bolo tak sýto-zelené, machom obrastené staré kamenné domy, hustá vysoká tráva, šíre zvlnené polia posiate vlčím makom, úzke biele pruhy ciest...ako v rozprávke, proste iný svet. U nás vo Philly sme takéto domčeky, trávu ani cestičky veru nemali. A tá slanina, bože tá slanina. Nechápem ako mohlo drevo zo zárubní a prahov voňať tak podobne. Mal som sto chutí kusnúť si do rukáva, žral by som vtedy slaninu na mraky...K-áčka neboli zlé, ak ich človek jedol občas, ale my sme ich teraz žrali pravidelne, nakoľko sme nič iné nemali. Poručík a jeho chlapmi zbehli dole schodami, my sme sa tiež dvihli na nohy a zoradili sme sa. Dostal som inštrukcie od poručíka. Moje družstvo sa radí za poručíkovo a kryje štvrtú až ôsmu hodinu. Parádne zadelenie, vždy je lepšie kryť zadok. Poručík si nás ešte raz obzrel, dal rukou signál a vyrazili sme.

                Šli sme na ceste východným smerom, slnko síce naďalej príjemne hrialo, ale celkom hnusne oslepovalo a to môže byť osudné. Šlapali sme ďalej. Prišli sme na križovatku, poručík dal signál pre kruhovú obranu. Usadili sme sa okolo križovatky. Poručík skontroloval našu polohu na mape a vyrazili sme cestou na severovýchod. Bol som prekvapený, že po tak otrasnej noci sa mi tak dobre pochoduje, bolo to asi tým, že som všade cítil slaninu. Cesta nás doviedla k hustému zmiešanému lesu, ktorý bol ohradený plotom s veľkými z hrubého drátu. Cesta sa stáčala pri plote a viedla pozdĺž lesa. Prešli sme zhruba do troch štvrtín cesty pri lese, poručík zavelil: „Stáť!“. Rukou dal signál k utvoreniu kruhovej obrany. Zavolal si vojína Lancosa s rádiom a hlásil niečo veleniu, nepočul som presne čo. Potom ako ukončil spojenie s velením, podišiel ku mne. Z velenia sme dostali rozkaz, aby sme tu spravili prieskum a vybrali najvhodnejšie miesto na utvorenie obrany. Podľa správ sa naším smerom presúvajú ďalšie nemecké jednotky s cieľom prerušiť vznikajúce spojenie s plážami. Vzal som svojich chlapov a šli sme popri lese až na jeho roh. Les bol hustý a tvoril dokonalý úkryt a možnosť prepadu jednotiek presúvajúcich sa po ceste zo zálohy. Skontrolovali sme les a jeho okolie. Prieskum priniesol veľmi zaujímavé zistenie, našli sme ďalšie delo, presne také ako sme v noci zničili. Naviac, vedľa dela bola hromada munície a po posádke ani stopy. Presunili sme delo vedľa cesty, tá sviňa mala snáď tisíc libier, ale nakoniec sa nám podarilo dostať delo tam, kde sme ho chceli mať. Cestu sme mali ako na dlani, ľavé krídlo nám kryl hustý les a na pravej strane bola krajina rovná ako doska. Nechcel by som byť, ten koho tu naši chlapi prepadnú. Poručík si opäť povolal vojína Lancosa a hlásil našu polohu a splnenie úlohy. Mali sa k nám za pár minút pripojiť ďalší chlapi z nášho provizórneho veliteľstva. Mňa a mojich chlapov poslal poručík k delu, nakoľko som pred vojnou chvíľu slúžil u delostrelectva, svoje družstvo stiahol na naše pravé krídlo a tak sme pokryli celý priestor. Pokryli sme ho síce riedko, ale po celej dĺžke. Čakali sme teda na posily a dúfali, že prídu skôr ako Fritzkovia.

                Vykopali sme pre delo mierny okop, aspoň som zas prevetral lopatku a mali sme lepší pocit, krátili sme si to zasrané čakanie. Ľudia si myslia, že boj je tá najstrašnejšia vec vo vojne, ale nie je. Keď už ste v boji, adrenalín sa vám šplhá až po uši, bojujete o holý život, ste ochotný pre svoje prežitie urobiť čokoľvek a nič sa nezdá nemožné. Potrhaná koža nekrváca a nebolí, polámané kosti si nevšímate, jediné čo vás zaujíma je to, aby ste zabili toho, kto sa snaží zabiť vás a našli si bezpečné útočisko. Potom však príde to najhoršie – čakanie. Keď už iba sedíte, stojíte alebo ležíte a bojový zápal ustupuje. Z potrhanej kože sa začína valiť krv, citíte a viete si nahmatať zlomené rebrá, uniformu máte dotrhanú na cáry. Z úst, nosa, uší a niekedy aj z očí vám pomaly tečie krv, cítite chuť vlastnej krvy v ústach, cítite jej pach v nose a vaším telom prechádza bolesť naskrz. Vtedy začína prvé štádium čakania. Ak ste vážne zranený, čakáte na saniťáka, ak menej, oviažete si rany sám. Potom sa čaká na obväzišti, potom v nemocnici, potom ozdravovni, potom v zhromaždisku, potom na nové rozkazy, potom na presun, potom na útok, potom na posily, potom zas na útok a potom zrejme zas na saniťáka, lebo ste zas dokrájaný jak rešeto...tak to ide dokola, až kým nečakáte pred nebeskými bránami, niekedy si to už ozaj prajete. Tak sme teda čakali, teraz na tie posily.

                Ležal som v okope vedľa dela, vojín Lucas sedel za štítom a ďalekohľadom pozoroval okolie cez priezor. Desiatnik Brown sedel v kríku na našom ľavom krídle, bol od nás asi na desať metrov. Za náš delostrelecký okop by sme na výcviku dostali asi mesiac basu, možno aj samotku, bol tak plytký...ale robili sme ho len narýchlo, tak pre pocit, že sme aspoň niečo spravili. Mal asi tak pol metra do hĺbky. Prednú časť okolo hlavne sme ešte prihrnuli hlinou a nejakými balvanmi, ktoré sme naokolo našli, bolo tu aj zopár vriec, tak sme ich naplnili a priložili na naše hradné múry. Vyzeralo to pateticky, takýmto okopom možno nepriateľa urehoceme k smrti. Nedalo mi nepodeliť sa o tieto myšlienky s vojínom a desiatnikom. Všade naokolo bolo ticho a klídek, tak sme si mohli dovoliť troška zavtipkovať, veď čo, ide len o život a sme súčasťou najväčšej vojenskej operácie v dejinách ľudstva, to je za máčik. Moje reči o našom komickom okope žali neslýchaný úspech, vojín aj s desiatnikom sa dali do hurónskeho rehotu a nezabudli tiež prispieť svojou troškou. Dopadlo to tak, že po chvíli sa nikto nevenoval ostrahe a mohla k nám dojsť aj celá nemecká obrnená divízia a my by sme ju neboli bývali počuli. Po chvíli dobehol poručík a začal na mňa hučať: „Drž už hubu Davis, sklapni kurva!“. Ja som pohotovo vystrelil na rovné nohy a zahučal: „Rozkáááz poručík, provedu!“. Vedel som, že bolo dosť srandy, ale zároveň som videl, že poručík sa doteraz tiež rehotal, tak som nebral veci tragicky, na poľný súd to zatiaľ nebude. Pozrel som sa po Lucasovi a Brownovi, obaja sa ešte stále pučili od smiechu. Pološeptom som im zdelil, aby sa už tiež krotili a venovali sa tomu, prečo sme tu...v tejto posranej vojne. Obaja sa otočili, úsmev im pomaly vyprchal z tvárí a zapichli oči do diaľky.

                Stŕpla mi noha, jak som si na nej ležal. Musel som sa akosi otočiť. Oprel som sa teda o štít dela, vyšmátral som si z náprsného vrecka cigarety Lucky Strike od Fridaya, z malého vrecka na nohaviciach som vybral svoj zippák a zapálil som si. Nebol to lukcy strike, táto bola normálna tabaková. Uvažoval som, či ma Friday neošálil a nedal mi hocáké sračkové nemecké cigarety, tak som si pozorne prezrel obal, vyzeral vierohodne. Takže som len nemal šťastný ťah, nevadí...možno nabudúce. Ja som tiež až v armáde zistil, prečo sa Lucky Strike volajú, ako sa volajú. Jedna cigareta v krabičke je vždy s prímesou konope, po tej je človek vždy vysmiaty. Možno mi ju šťastena pošanovala na deň, keď budem niekde v bahne ležať s priestrelom brucha a vtedy si ju zapálim, možno ma rozosmeje. Poťahoval som si pokojne z cigarety, výborne ma to uvoľňovalo a skracovalo čakanie. Väčšina vojakov začala fajčiť až v armáde, aby si skrátili to desné čakanie. To však nebol môj prípad. Opieral som sa o štít a civel do korún stromov. Jemný vánok pohyboval konármi, ktoré vyzerali ako ruky, naťahujúce sa za belasou oblohou s bielymi oblakmi. Vysoké a huňaté biele oblaky rýchlo plávali na modrej oblohe, až prekvapujúco rýchlo v porovnaní s jemným vánkom, ktorý vial tu v lesíku. Tieto oblaky mi pripomínali periny, veľké biele periny z jemného peria...taká vankúšová vojna by bola rozhodne príjemnejšia ako táto olovená. Často som trávil čas aj doma vo Philly civením na oblaky, hľadal som v nich rôzne tvary. Každý oblak sa na niečo ponášal, niektorý na vankúš, iný na nejakú príšeru, rozprávkovú bytosť, dom, strom alebo niečo iné. O týchto veciach som pre istotu pred chlapmi už pomlčal, predpokladám, že by to vyznelo príliš sentimentálne. Zavrel som oči a fajčil ďalej. Aj potom, čo som zavrel oči som mal pred očami nebo a konáre, jediný rozdiel bol v tom, že som sa preniesol do našej záhradky vo Philly. William Berks street 212, Philadeplhia, Spojené štáty, domov. Opieram sa o starú čerešňu a pozerám do diaľky. Bývali sme na okraji mesta a naša záhradka už hraničila s poľnohospodárkymi poliami naokolo. Túto čerešňu som mal veľmi rád, bola hradom, telocvičňou a zosobárňou jedla zároveň. V susedstve som mal najlepšieho kamoša Gregoryho, s ním sme na túto čerešňu šplhali snáď miliónkrát. Rástla spolu s nami, bola našou parťáčkou. Sprvoti mala konáre nízko, takže sme na ne dočiahli hneď od útleho detstva. Postupne podrástla, ale my sňou – neušla pred nami. Sklizovali sme jej plody rok čo rok, ach, koľkokrát sme sa tak prežrali čerešní v korune stromu, že sme nevládali zliezť dole. Súťažili sme s Gregorym v tom, komu sa do úst zmestí viac čerešňových kôstiek, bolo potrebné dodržať prísne pravidlá tejto súťaže. Hráč musel začať jesť čerešne a postupne si hromadiť v lícach kôstky, ako škrečok a pritom samozrejme nemohol žiadnu kôstku vypľuť. Toto bola prvá zo súťaží v pchaní vecí do huby, neskôr sme to skúšali s piškótami. To sa ujalo a stala sa z toho vychýrená disciplína v celej Philly. Hralo sa hlavne v škole, najlepšie počas vyučovacej hodiny. Úspešný súťažiaci nemohol byť prichytený pri čine učiteľom, nemohol sa napiť a aby sa jeho výkon zapísal do análov, musel byť schopný následne po napchaní piškót do úst všetky požuť a zhltnúť...pravidlo o nepití samozrejme platilo. Pokiaľ viem, nikto sa neudusil, čo je celkom prekvapivé. Túto súťaživú náturu máme asi v rodine, nakoľko môj starší brácho tiež holdoval spolu so mnou takýmto zábavkám. Jeho verzia bola ale trošku odlišná, on sa snažil vopchať do úst podľa možnosti čo najväčší predmet, väčšinou jedlý. Väčšinou preto, lebo raz sa mu stala preukrutne vtipná vec. Bola Veľká noc, a my ako írsky katolíci sme ju patrične slávili, mali sme čokoládové vajcia. Boli celkom veľké, tak bratovi napadlo, že toto je super vec na skúšanie. Napchal si vajce do úst a začal ho žuť, ale div čo sa nestalo, začal akosi chroptiť a metať rukami. Potom vypľul nejakú vec, pomaľovanú oválnu blbosť. To vajce bolo z ruského krámu a tí blázni do neho dali hračku, matriošku či jak tomu hovoria. Ja som sa šiel popukať smiechmi a brat tiež, tesne potom, čo sa vládal zas nadýchnuť. Týmto však jeho kariéra domáceho klauna nekončila. Celé to ešte korunoval perníkom. Mamka robila výborné perníky so slivkovým lekvárom. Boli zhruba štyri palce dlhé, dva širové a dva vysoké, takže docela macek jak sa vraví. Nuž a brat bol celý udivený, že mu napadlo až v 25-ke skúsiť natlačiť celý naraz do úst. Ihriskom pre túto disciplínu sa stala naša izba. Vzal si teda do izby perník, šiel som aj s Gregorym ako obecenstvo. Boj to bol nelútostný, ale brácho mal navrch. Perník narval do úst celý, vyzeral jak škrečok, ktorého idú presídliť a berie si celoročné zásoby naraz. Už už sme šli s kamarátom tlieskať, keď sme si všimli, že brácho má akési problémy tesne pred koncom zápasu. Videli sme tú smrť v očiach, vybehol z izby a trielil do kuchyne. Našmátral v šuflíku polievkovú lyžicu a začal si dlabať perník z úst. To už bolo nad našu mieru, s Gregorym sme padli na riť a zvíjali sme sa v kŕčoch od smiechu. Brat prehral tento súboj v posledných sekundách zápasu, dostal od perníka vážny knock-out. Vravel, že mal dojem, ako by si bol býval prehltol jazyk, tak sa z toho dosral, že lyžicu považoval za najlepší nástroj prvej pomoci. Pamätná historka toto.

                Cigareta mi popálila prsty, vo svojom snení som si zabudol potiahnuť a dotlela až k mojím prstom. Popálila ma na sakramesky hnusnom mieste, tesne medzi prstami...na plávacej blane sa mi hneď spravil pľuzgier. Boha, ešte dostanem infekciu som si pomyslel. Vlastne to by bola vstupenka na nejaký armádny dopravný prostriedok späť do Anglicka. Túto fantasmagorickú myšlienku som hneď zavrhol, bola viac magorická ako fantastická. Rozhliadol som sa po svojich chlapoch. Sledovali okolie, nie ako ich spiaci veliteľ. Odopol som si krytku hodiniek a pozrel na ne, bolo pol druhej poobede. Od hlásenia veliteľstva prešla už viac ako pol hodina a po posilách ani chýru ani slychu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?