reklama

Deň D+2 (časť šiesta) - Operácia Ratlík

Seržant John Davis z Philadelphie, výsadkár americkej armády a jeho príbehy - cesta mladíka z výcvikového tábora na bojisko.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Operácia Ratlík

 Pochodovali sme zhruba hodinu, možno o čosi viac, keď sme prešli za horizont a uvideli sme naše provizórne veliteľstvo, ktoré sme ráno narýchlo zbudovali. Prišli sme na veliteľstvo a zisťovali sme aktuálnu situáciu naokolo. Konečne sme sa dostali k funkčnej vysielačke a mohli sme nadviazať spojenie s vyšším velením. Dostali sme urgentný rozkaz, mali sme sa urýchlene presunúť na zadané súradnice. Nepočul som presne na aké, pri vysielačke sedel poručík a pritom behal prstom po mape. Prst mu ostal stáť na križovatke, kde sme poobede videli tých Nemcov s tankami. Poručík ukončil spojenie s velením, rýchlo si nás našikoval a už sme poklusom bežali späť odkiaľ sme prišli. Bol som už tak vyčerpaný, že každý krok bol boj o život. Došli sme na križovatku veľmi rýchlo, hnali sme sa predsa ako šialenci, žiadne krytie, žiadna ostraha, žiadny tichý postup temnou nocou...proste ako blázni. Vďaka bohu som bol tak vyčerpaný, že som sa ani nevládal obávať nejakého nemeckého prepadu. Na križovatke nám poručík oznámil, že sem musíme dovliecť ten Pak40, ktorý sme poobede ukryli v lese. Keď som si len spomenul na to, že tú ťažkú kurvu budeme zas tlačiť po tej prašnej ceste, tak som mal chuť na mieste umrieť. Nevyšlo mi to. Tlačili sme to delo snáď kilometer, keď som si doteraz niekedy myslel, že robím niečo s vypätím všetkých síl, tak teraz som vedel, že to bol omyl. Namakali sme ja ako ťažné kone, ale nakoniec sme to delo dopravili tam, kde ho veliteľstvo chcelo mať. Mali sme pri ňom čakať zhruba do polnoci. Tak sme čakali, ja som si vybral asi najlepší flek. Zaliezol som do okopu pod delo a ľahol som si, mal som čo robiť, aby som nezaspal. Desiatnik Brown bol asi desať metrov odomňa a vojín Lucas ležal pri druhom kolese dela. Poručík po nejakej chvíli prišiel za nami, že ak sa najbližšiu hodinu neobjaví žiadny obrnenec, tak to delo odpálime tnt-čkom. Tak sme teda, ako inak, zase čakali. Nič sa nestalo, tak som narval pol libri tnt do hlavne a odpálil som ho. Z hlavne vznikla krásna kvetinka a my sme už zas uháňali poklusom späť na naše predsunuté veliteľstvo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Bolo treba podať hlásenie vyššiemu veleniu. Poručík si to vzal na starosť a mňa poslal oznámiť chlapom, že máme na chvíľu voraz. Čakali pri ceste pred budovou. Sedeli všetci na kraji cesty, teda tak na pol rite, druhú už mali v priekope. Vyzerali vtipne. Mal som dobrú správu, tak som mohol podpichovať. Vravím im: „hej slečinky, dosť bolo vylihovania, takto na pol prdele, poďme...vztyk!“. S veľkou nechuťou sa pozbierali, to som si samozrejme nenechal líbit: „Čo Vám to kurva toľko trvá, makajte hore! Už ste si zvykli, že Vám velí len poručík?“. Tváre im zvážneli a nastúpili do radu, stáli vzpriamene a hľadeli priamo pred seba. Už som sa dosť vyzabával, tak im vravím: „Ale do boha chlapi, šak si robím srandu. Máme voraz do neurčita, poručík zisťuje stav na vrchnom velení. Takže poďme si urvať nejaký ten spánok alebo aspoň hnusné K-áčka.“ Rozrehotali sme sa všetci do jedného. Endorfíny z vyčerpania sú výborným spoločníkom. Poručíkovi chlapi vyšli hore na poschodie do ich kvartýru, desiatnik Friday mi cestou hodil krabičku Lucky Strike-ov so slovami: „A trhni si Davis, aj s tvojími vtípkami!“. Pozrel som na desiatnika Browna a žmurkol som na neho, on totiž nefajčí...zatiaľ. My zvyšní sme sa presunuli dole do hangáru, či čo to bolo. Vojín Lucas si vybral sekerku a začal osekávať krík pred vchodom. Chvíľu som ho sledoval, osekával tenké, listami obrastené halúzky. Už mi to nedalo a spýtal som sa ho: „Čo to stváraš Lucas?“. Odvetil mi, že si naseká nejaké haluze pod seba, nech nespí na betóne. Som ho vysmial, hodil si na zem pláštenku a ľahol som si na ňu. Pobádal som ja desiatnika, nech tak učiní, šak sme uťahaní jak kone, zaspíme aj na fakírskej posteli. Lucas nás ešte pár minút otravoval sekaním, ale potom prestal, prehodil cez haluze pláštenku a tiež si ľahol. Musetu som si narval pod hlavu, ľahol som si na chrbát a bolo mi fajn. Ešte predtým ako som stihol zaspať, dobehol poručík a oznámil nám, že nadránom sa presúvame späť k tej križovatke, kde sme dnes stretli mačiatko a pôjdeme k tej základni, ktorú sme včera našli...detaily mi vraj vysvetlí ráno. „Rozkaz!“ odvetil som. Chvíľu som sa mrvil, ležal som na chrbte...tak ma ten betón tlačil najmenej. Neležalo sa mi nijak pohodlne, ale nemohol som nič robiť, strápniť sa pred vojínom – tak to v žiadnom prípade. Tak som to prekusol a o pár minút som zaspal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Prebudil som sa celý mokrý, mnoho som toho nenaspal. Pred zaspaním som si pláštenku prehodil cez spotené telo, v noci sa ochladilo a všetka zasraná vlhkosť môjho tela skondenzovala na pláštenke a krásne ma premočila, cítil som sa ako by som sa pomočil, neboli v obecnej reči pošťal! Vonku bola desná zima, zababušil som sa do tej zasranej pláštenky ešte viac. Pomohlo mi to zhruba toľko ako, mrtvému bozk. Otočil som sa na bok, vedľa ležal desiatnik a čumel na mňa. Vraví: „Toto ste teda vymysleli seržant!“. Zavrčal som niečo nezrozumiteľné, vlastne ani sám neviem čo som chcel povedať. Šmahom ruky som zo seba zhodil pláštenku a vrhol som sa do rohu hangáru, kde bola nejaká kopa všelijakých odpadkov, prázdne plechové konzervy, konáre, suché lístie, tehly...proste bordel. Rýchlo som poodkopával najväčšie kusy odpadu a hodil si pláštenku cez mäkký odpad. Cítil som sa ako pravý bezdomovec. Desiatnik neváhal a zopakoval moje predstavenie. Oproti betónu sa na tých smetiach ležalo oveľa lepšie. Lucas sa len potmehúdsky smial, keď nás videl presúvať svoje „lôžka“. Zaspať som už akosi nevedel, bola mi desná kosa. Chvel som sa ako zasraný ratlík. Desiatnik detto. Snažil som sa myslieť na niečo krásne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Spomenul som si na vatové oblaky z poobedia a na Francúzku. Fallschirmjägri, teda nemeckí paragáni, ma tehdy vytrhli zo snenia, teraz si to môžem vynahradiť. Snažil som sa rozpamätať, kde som to vlastne poobede prestal. Ach áno, pri dverách jej domu. Takže, takmer som odišiel, keď mi navrhla, aby som u nej ostal. Býval som síce obďaleč, ale nebola to žiadna hrozná štreka. Nuž, ale nie som pripečený, takýto návrh už v budúcnosti nemusí prísť, tak som teda súhlasil. Odomkla, vošli sme a ešte predtým ako rozviestila svetlo, sa stihla asi sedemtisíckrát ospravedlniť, že nemá upratané, uklidené a neviem čo ešte. Opakoval som jej, že je mi to jedno, už som spal aj v priekope, takže to nemôže byť také zlé. Zažala svetlo a...no jasne, že to nebolo zlé, vôbec. Obstojný domček, poriadok, žiadne kopy hnoja v rohoch. Prešli sme po špičkách chodbou k jej izbe, nechceli sme nikoho zobudiť. Vlastne ja som ani nevedel, koho by sme zobudili. Na ľavej strane chodby boli nejaké izby s plnými dverami, na pravo kúpeľňa a za ňou kuchyňa. Nejak som nevedel narýchlo odhadnúť, či býva s rodičmi alebo tu býva ako nájomníčka. Prekĺzli sme dverami do jej izby. Nebola nejak výrazne priestranná, mala v nej skriňu, nejaké poličky, nočný stolík, písací stôl a samozrejme, svoju postel. Mierne sme sa prezliekli do pyžama, teda ona. Ja som mal len tielko a trenky...také núdzové pyžamo. Som bol zvedavý, či ma nechá spať na zemi, totiž postel mala jednomiestnu a ak by sme tam spali dvaja, boli by sme celkom tesne pri sebe. Ľahla si do postele, posunula sa tesne k stene a podala mi deku, nech si ľahnem vedľa nej. Poslúchol som. Ležal som, civel na strop a stále som cítil mierne alkoholové opojenie. Po chlastačke je človek vždy taký odviazaný, tesne potom...opadnú mu zábrany, všetko sa zdá byť ľahké a bez problémov uskutočniteľné. Nuž a v takejto nálade mi napadlo, že si posuniem pravú ruku pod jej vankúš a tak z polovice ju obíjmem. Ešte ani ona nespala, bola však už v takom polospánku. Privinul som si ju bližšie, pozrela na mňa a ja som jej eskymácky štuchol nosom o nos. Ona miene zaklonila hlavu a nežne ma pobozkala. V tom bozku bolo toľko nehy, že som sa z toho úplne poskladal. Veci potom nabrali rýchly spád, nežné bozky prerástli do vášnivých a v tej horúcej letnej noci sme sa nevedeli nabažiť jeden druhého. Hodvábna nočná košeľa na jej pružnom tele ladne kĺzala. Bola celá moja, bozkával som ju celú od hlavy až po päty. Hýbala sa tak živo, pevne ako srnka a zároveň nežne a ladne ako nejaká vznešená labuť. Bolo to úžasné, nadoblačné a báječné. Šantili sme až do sobotného svitania. Nečakal som ani vo sne, že ten piatkový večer dopadne takto výborne. Nadránom sme zaspali. Prebudili sme sa zhruba okolo obeda, uvedomil som si, že sme v noci spolu takmer ani nehovorili a ja vôbec neviem, s kým tu býva. Spýtal som sa teda, že či je niekto v dome ešte okrem nás. „Zrejme nie.“ odvetila. Bolá nádherná, v rannom svite bola jej pokožka tak hebká, jej ružové líčka, mahagónové vlasy...a tie modré oči, ach...jakživ som také nevidel. Boli tak sýtomodré, ako oceán v Atlantic City. Nevedel som sa vynadívať. Musel som však vypadnúť, naši doma nevedeli kde som a nechcel som vyvolať nejaké policajné pátranie. Pobozkal som ju, odprevadila ma k dverám. Bola len v tej nočnej košeli, bože jaká bola nádherná. Vybehol som na ulicu a trielil domov, už som cestou som si predstavoval, aké reči na mňa vychŕlia doma. Nič také sa však nekonalo, tatko bol ako vždy na záhradke a mamka zavárala ovocie. Prekĺzol som do svojej izby a šiel si trocha pospať. Poobede mi napadla výborná vec. Veronique mi spomínala, že práve dnes má byť nejaký výnimočný spln mesiaca. Zbalil som deku a nejaké veci na piknik, zašiel som za mojou Francúzkou a spolu sme kúpili niečo pod zub...a prirodzene, víno. Prešli sme sa k jazeru v centre. Okolo jazera bola krásna tráva, rozložili sme si deku. Usadili sme sa, vybral som z batohu chlieb, syr a olivy. Potom som otvoril víno a nalial som nám obom do vínových pohárov. Veľmi zdarne sa ten večer vyvíjal. Postupne sa stmievalo. Stromy okolo parku menili svoju jasnozelenú farbu postupne cez tmavozelenú až na úplne čiernu. Ľahli sme si na deku a tváre sme natočili k nebu. Hviezdy sa rozsvecovali jedna za druhou. Až sme sa nakoniec dočkali aj mesiaca. Vyliezol spomedzi vysokých korún stromov a bol naozaj výnimočne veľký, fľakatý a šedožltý...ako nejaký pokazený ementál. To som jej samozrejme nepovedal, vlastne zas sme sa spolu rozprávali pomenej, viac času sme venovali bozkom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Už som to nemohol vydržať, nech som myslel na čokoľvek, na krásnu Francúzku a jej bozky, aj tak som sa klepal ja zmoknuté šteňa, medzičasom sa ešte viac ochladilo a ztrhla sa hrozná búrka. Sralo ma to, vyhrnul som rukáv a pozrel na hodinky. Boli štyri hodiny ráno, v tomto zasranom hangári som bol asi od polnoci, štvorhodinová agónia. Povedal som si, že toto teda nie je žiadny oddych, musím sa nejak zahriať. Hangár bol krytý z troch strán, tak som sa poobzeral po okolí, či nájdem niečo, čo zhorí, chcel som si totiž založiť oheň. Vonku husto pršalo a bola temná noc, tak som usúdil, že v takomto nečase ešte ani Nemci nepošlú von delostreleckých pozorovateľov. Začal som teda zbierať kúsky dreva, v tom brajgli som našiel celkom dosť suchých konárov a dosiek. Naskladal som si ich na pekný táborák a za pár minút som sa už ohrieval. Založenie ohňa bol suverénne najlepší nápad tej noci. Postupne si k ohňu prisadol desiatnik Brown, vojín Lucas a všelijakí iní neznámi výsadkári. Jeden z nich utrúsil pamätnú vetu: „Zacítil som príjemnú vôňu ohňa, tak som musel prísť.“ Druhý nám tvrdil, že cítil teplo ohňa na tvári aj cez stenu, proste môj táboráčik sa stal hviezdou. Bol tak pažravý, že som musel vypáčiť aj zvyšné prahy a zárubne v našom veliteľstve...som dúfal, že ma za to nepostavia pred poľný súd, vtipálek. Na ohni sme si ohriali K-áčka, spravili si nejakú hnusnú kávu a popritom som sa snažil, nejak vysušiť svoju M-42ku. Pri sušení mi napadlo, že si šplhnem u poručíka a uvarím mu kávu, takú hnusnú jak sme mali my. Zobral som mu ju hore na poschodie, bol potešený. Jeho chlapi už postupne rozliepali oči. Vyzerali, ako by ich prešiel tank. Naviac som sa ale smial na desiatnikovi Fridayovi a vojínovi Lancosovi, ktorí spali dvaja v jednom spacáku...ale potom mi došlo, že oni majú aspoň skladacie postele a spacáky, kdežto ja som mal hovno, a ešte k tomu riadnu kopu. Vykukol som na terasu, dážď ustal a slnko začalo práve osvetľovať terasu. To slnko je úžasná vec, tak príjemne hrialo. Celá krajina sa leskla, akoby bola z farebného skla, všetko bolo mokré a odraz slnka človeka oslepoval kamkoľvek sa pozrel. Poručík mi oznámil, že za hodinu vyrážame. Zhlboka som sa nadýchol toho ranného oparu a zbehol som po schodoch za svojím ohníkom. Už okolo neho sedela celá hromada výsadkárov, boli to ale riadni výsrabkári, miesto toho aby sa o ten oheň starali, ho len využívali. Nechali dohorieť plameň a už sa len ohrievali nad tlejúcimy zvyškami. Pritom vedľa ohňa boli nahádzané zárubne, čo som vylomil. Zmrdi leniví neschopní sú to. Jeden sa nakoniec pochlapil a prehodil zárubňu cez uhlíky a chytila sa. Môj táborá vstal z popola. Mne to už bolo jedno, nakoľko som bol zahriaty a o necelú hodinu som toto miesto opúšťal.

David Stojaspal

David Stojaspal

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vojín Stojaspal, Sergeant Davis, brat Siegfried z Nancy a mnoho iných, ktorí majú čo povedať. Všetci sú postavami z histórie a vyrozprávajú vám svoje zážitky, slasti aj strasti svojho života...prajeme príjemné čitanie! Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu