Deň D+2 (časť piata) - Od chrbta

Autor: David Stojaspal | 31.1.2015 o 17:38 | (upravené 2.2.2015 o 16:36) Karma článku: 1,13 | Prečítané:  164x

Seržant John Davis z Philadelphie, výsadkár americkej armády a jeho príbehy - cesta mladíka z výcvikového tábora na bojisko.

Od chrbta

                 Horizont prekračovala jedna silueta za druhou. Postupovali ticho, nebolo počuť žiadny motor, žiadne pásy...všetci boli pešo. To ma potešilo, mačiatko zrejme zničili naši chlapci na kóte, o ktorú bojovali. Alebo je toto len nejaká zásobovacia skupina a tanky nechali hore? To sme nemohli vedieť, naše rádiové spojenie stálo za prd, raz fungovalo raz nie. Stiahol som hlavu celkom za terénnu vlnu a pozrel na poručíkove družstvo, ktoré bolo na pravej strane cesty. Nadviazal som s poručíkom vizuálny kontakt a posunkami sme si vymenili názory na vznikajúcu situáciu. Zhodli sme sa obaja na tom, že necháme Fritzkov prepochodovať po ceste za terénnu vlnu a spustíme na nich paľbu keď budú v polke cesty. Potrebovali sme ich dostať do krížovej paľby, ale zároveň zabrániť tomu, aby sme na nich strieľali, keď budú presne medzi našimi družstvami, nakoľko sme boli po oboch stranách cesty po ktorej sa blížili. Najrozumnejšie bolo zamerať na tých, čo prejdú naše samopaly a na tých, čo ostanú ďalej si nechať pušky a náš BAR1918. Poručík mi ukázal, že prvý výstrel je jeho. To znamená, že on je prvý, kto vystrelí, my ostatní čakáme na jeho výstrel a pálime až potom. Za krytom sme sa teda rýchlo preskupili, skrčili sme sa, nemohli nás vidieť a čakali sme ich.

                Čakaním trávi vo vojne väčšinu času, čaká na výcvik, čaká na raňajky, čaká na letisku, čaká v lietadle, čaká pred bojom...a pri tom čakaní má kopec času, aby premýšľal. Nech netrčím z radu, premýšľal som aj ja. Uvažoval som, ako sme práve za pár sekúnd s poručíkom naplánovali dokonalú vraždu tuctu ľudí, ktorým sme zatiaľ ani poriadne nevideli do tváre. Šlo to tak ľahko, akoby som zabíjal celý život. Bol som zo seba a z celého tohto divadla zhrozený. Zdesenie a hrôza sú však nezlúčiteľné s povolaním vojaka, válečníka, ktorý je v zákope len od toho, aby plnil rozkazy, vraždil alebo umieral...nič viac od vás nikto nečaká. Moje hĺbanie prerušil pohľad na siluetu nemeckej helmy, ktorá okolo mňa práve prešla. Bola vzdialená sotva desať metrov. Fritzkovia kráčali po ceste, míňal nás jeden za druhým. Prešiel okolo nás ich predvoj, tvorený šiestimi vojakmi, keď poručík spustil paľbu. Videl som ako sa Nemec na čele dvojstupu poskladal ako leporelo. Na tento signál sme všetci čakali, jednali sme v zlomkoch sekundy. Nemec, na ktorého začal poručík páliť, ešte ani poriadne nedopadol na zem, keď som potiahol spúšť ja a takmer súčasne sa rozštekali aj zbrane ostatných členov nášho družstva. Môj Thompson sa mi začal vzpierať v rukách ako divoký žrebec, ktorého pridržiavate uzdou na zemi. Udržal som ho, bol som na ten tlak už zvyknutý, vždy ma však zarazila jeho sila. Náboj .45 má úžasnú kinetickú energiu. Mieril som na Nemca čo stál po pravej ruke toho, ktorého už poručík poslal do Valhaly.Dostal krátku dávku do chrbta, rýchlo som namieril na druhého za ním a následne na ďalšieho v rade. Mieridlá som vôbec nepoužíval, boli tak blízko, že bolo nemožné minúť cieľ. Zároveň s mojou strelbou bolo počuť kontrolované a koncentrované výstrely desiatnika Browna za mnou, seržanta Holesa predomnou, zúrivý štekot ľahkého guľometu desiatnika Fridaya a takmer súvislý hukot samopalov poručíka Speirsa, vojína Lucasa a Lancosa. Toto všetko sa odohralo v priebehu ani nie piatich sekúnd. Na zemi ležalo dovedna pätnásť nemeckých vojakov. Žiaden z nich nestihol ani vystreliť, boli mrtví skôr ako si uvedomili, čo sa okolo nich deje. Nečakali nás tu, po tejto ceste ešte pred pár hodinami kráčali a nestretli sa so žiadnym odporom. Čakať nečakané je často tou tenkou hranicou medzi týmto a oným svetom.

                Poručík rozkázal desiatnikovi Fridayovi, aby ďalej sledoval horizont. Vojín Lancos zabezpečoval pozorovanie horizontu ďalekohľadom. Ja som poslal vojína Lucasa na naše ľavé krídlo a desiatnika dozadu, keby nás chcel niekto prekvapiť od chbrta. Ja s poručíkom sme pomaly prešli k ceste, kde ležali mŕtve telá. Pomaly sme sa približovali k telám z oboch strán prašnej cesty. Tí čo prešli za val ležali tvárami nadol. Boli len ľahko ustrojený, nemali na chrbtoch žiadne batohy ani nič podobné. Každý z nich mal minimálne tri veľké krvavé rany na chrbte, všetky zhruba v úrovmi lopatiek. Z tiel vytekala jasnočervená krv a pomaly stekala smerom, odkiaľ tieto telá prichádzali. Miešala sa s jemným prachom cesty a vytvárala malé potúčiky krvi, tečúce v stopách pásov otlačených v hline. Jasná a spenená krv výrazne kontrastovala s bledým prachom cesty. Postupne sme skontrolovali každé telo, ani jedno už nejavilo žiadne známky života. Poručík mi rozkázal prehľadať telá a zistiť, kto sú zač, prípadne nájsť nejaké použiteľné dokumenty alebo mapy. Začal som prvou obeťou, ktorú skolil poručík, zatiaľ on sám začal z opačného konca zástupu tiel.

                Našou korisťou sa stali výsadkári, ich kombinézy a typické bandalíre na náboje som už videl na Sicílii v štyridsiatomtreťom. Mali kombinézy a pod nimi vlnenú uniformu. Boli elitou a tak aj vyzerali, výstroj mali umne rozmiestnenú a prepracovanú do detailov. Teraz však nemali najmenšiu šancu, nedali sme im ju. Postupne som prehľadával jedného po druhom, hľadal som nejakého dôstojníka alebo aspoň poddústojníka, čo by mal mapník...našiel som ho. V mapníku som našiel aj železný kríž a nejaké ďalšie vyznamenania a odznaky, vzal som celý mapník a vydal sa za poručíkom. Podal som mu mapník, on si z neho vybral papiere, pustil ho na zem a začal študovať mapy a rozkazy. To ma trocha pobavilo, lebo som vedel, že poručík vie nemecky oveľa menej ako ja...a ani ja som toho nevedel veľa. Prechádzal pozorne očami papiere a mapy. Môj pohľad skĺzol na mapník, zodvihol som ho a vybral železný kríž, odznak s orlicou a nejaké vyznamenanie s puškou. Odložil som si ich a prázdny mapník som hodil na zem. Padol veľa výsadkára, ktorý ležal na chrbte a bol zasiahnutý do hlavy, nebol to príjemný pohľad. Chýbala mu polka tváre, jazyk mu visel...vlastne ani neviem odkiaľ, to čo mu ostalo z tváre, už neboli ani ústa, ani nos...proste mu visel jazyk. Pravé líco mal neporušené a nad ním načisto otvorené zelené oko. Pozrel som na ostatné telá, všetci mali kŕčovito zmrštené tváre a otvorené oči, okrem toho jedného sme už nikoho nezasiahli do hlavy. Naše strely smerovali do stredu tela. Boli sme trénovaní strielať do hrudníka a mierne pod neho, bolo to totiž ťažisko tela, plné orgánov, ktoré tvorí dostatočne veľký cieľ a tým dvíha pravdepodobnosť smrteľného zásahu. Zrazu sme začuli lietadlá, už sa pomaly stmievalo. Navrhol som poručíkovi, aby sme odpratali telá z cesty, aby si ich nikto nevšimol. To lietadlo mohol byť pokojne nemecký prieskumný bocian. Hukot k nám doliehal z veľkej vzdialenosti, tak sme mali čas telá stiahnuť do priekopy pod kríky. Chlapi zaliezli do kríkov a ja som ešte vybehol na cestu, chcel som zahladiť stopy krvi na ceste. Našiel som tam ležať opasok jednej z mŕtvol, vzal som ho a strčil si ho do vrecka.

                Zas sme čakali, krčiac sa v kríkoch. Hukot miestami zosilnel, ale lietadlo sme nezahliadli. Lietalo zrejme nízko, niekde za stromami, za ktorýmsi pahorkom. Boli sme namačkaní jeden na druhom a hneď vedľa nás ležala kopa tiel. Vo vzduchu bolo cítiť sladkastý zápach krvi, tak špecifická vôňa, ktorú rozoznáte kedykoľvek. Vanul mierny vánok a steblá trávy sa pohojdávali vo vetre. Ešte stále som dýchal, dýchal pach krvy tých, ktorých som práve poslal na onen svet. Poručík našim smerom šeptom povedal, že sme im to pekelne natreli. Veru, natreli. Nevedel som sa z toho radovať, streliť niekoho do chrbta nie je žiadne hrdinstvo a ja som to práve spravil rovno trojnásobne. Vytiahol som z vrecka opasok, čo som zodvihol na ceste. Bol dosť zakrvavený a špinavý od prachu zmiečaného s krvou. Ošúchal som z neho hlinu a utrel krv. Na pracke nebol žiadny nápis, iba zdobený ovál a v strede orlica. Napľul som na ňu a prstami vyšpáral hlinu. Potom, čo som ju očistil, som jasne videl orlicu so široko roztiahnutými krídlami držiac v pazúroch hákový kríž. Opasok bol teraz čistý a rozhodol som sa ho pripnúť. Desiatnik Brown na mňa pozrel a spýtal sa, či viem, že za toto ma Fritzkovia hneď zastrelia ak náhodou padnem do zajatia. „Je mi to jasné, neplánujem padať a ani do zajatia.“ odvetil som mu. Chlapi naokolo za kyslo usmiali, tak aby som ich ešte trocha naladil na túto vlnu, vytiahol som z druhého vrecka veci z mapníka. Železný kríž som si navliekol na retiazku k svojím identifikačným známkam a dva odznaky som si pripol na ľavé vrecko k svojmu padáčiku. Tak a teraz je už zaručené, že ak sa v boji vzdám, čaká ma guľka do čela. Neviem na čo to bolo dobré, či ma naši chlapi teraz brali ako drsňáka alebo blázna, jednoducho mi to napadlo a spravil som to. Popri mojom divadielku poručík stále študoval mapy.

                Zhruba po štvrť hodine prestal hukot lietadla úplne. Poručík na nás kývol. Zodvihli sme sa zo zeme a nastúpili do bojovej formácie, seržant Holes viedol. Vydali sme sa smerom, z ktorého prišli nemeckí výsadkári, ktorých sme zmasakrovali. Nikto z nás, sa poručíka nespýtal kam ideme. Ani vlastne neviem, či to bolo vojenskou drezúrou, že sme sa nepýtali a rozkazy plnili bez pripomienok alebo to bolo tým, že sme boli všetci vyčerpaní a bolo nám jedno kam ideme. Pochodovali sme rozvinutý pozdĺž cesty. Nekráčali sme už po nej, aby sme mali lepšie krytie. Pochodovali sme zvlneným terénom a za poslednou vlnou sme zahliadli temnú siluetu pahorku, ktorý sme ráno míňali. Poručík nám dal posunkom najavo, aby sme sa prikrčili a utvorili kruhovú obranu. Stalo sa. Mne sa ušiel sektor smerom juzápadne od pahorku. Krčil som sa v malej jamke obrastenej trávou. Pripomínala mi kráter po mínometnom alebo delostrelecom granáte, možno aj bola. Na pravej strane som videl temný pahorok, jeho zubaté obrysy napovedali o hustej vegetácii, ku podivu tu bolo dosť veľa ihličnatých stromov, nečakal som to. Slnko už len slabo osvecovalo oblohu vysoko nad nami. Oblaky cukrovej vaty spred pár hodín už zmizli a na nebi sa tiahli len žlto-oranžové pruhy svetla, horizont temnel z minúty na minútu. Okolo pahorku bola obloha vyslovene rudá, zrejme na znak dnešných masakrov. Bolo absolútne ticho, počul som vlastných dych a jemné šumenie trávy okolo. Od západu vial príjemný chladný vánok. Keby som nemal zaschnutú krv za nechtami, ani by som si neuvedomoval, že je vojna. Obrátil som hlavu smerom k poručíkovi, sedel chrbtom k slnku a snažil sa nasmerovať na mapu posledné slnečné lúče. Obzeral som sa ďalej po ostatných. Vojíni Lancos a Lucas boli v tieni stromu napravo od poručíka, ledva som ich rozoznal. Desiatnik Friday ležal so svojím guľometom namiereným na cestu, opriel si hlavu o pažbu, do tváre som mu nevidel. Seržant Holes sledoval opačný koniec cesty, tiež mal odvrátenú tvár. Tesne vedľa mňa sedel desiatnik Brown, na neho som videl dobre. V tvár mal zasvinenú čiernou farbou, potom a prachom. Svietili mu len bielka očí. Pozrel na mňa, asi vycítil, že na neho čumím. Kývol hlavou, či niečo chcem. Zavrtel som hlavou a šeptom som povedal, že len tak čumím. Usmial sa a otočil tvár do svojho sektora, tak som učinil aj ja a civel som do svojho sektora. Horizont bol už úplne čierny a divoko kontrastoval s temne zarudlou oblohou. Vánok úplne ustal. Snažil som sa pozerať do tmavých častí krajiny, aby si moje oči zvykli na tmu. Po chvíli som videl, ako sa tráva napriek bezvetriu pomaly vlní v údolí. Pripomínala mi temné, vlniace sa jazero. Poručík nás upozornil, že vyrážame. Podvíhali sme sa zo zeme a utvorili sme bojovú formáciu, bola zovretejšia ako za úplného svetla, ale to len preto, aby sme na seba videli a nestratili jeden druhého. Šlapali sme v akomsi príkope smerujúcom na juh. Bol som unavený a nedokázal som už ani nad ničím premýšlať. Len som zapichol pohľad do svojho sektora a kráčal som s ostatnými. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?