Deň D+2 (časť tretia) - Lesom

Autor: David Stojaspal | 26.12.2014 o 2:07 | (upravené 2.2.2015 o 16:37) Karma článku: 1,68 | Prečítané:  200x

Seržant John Davis z Philadelphie, výsadkár americkej armády a jeho príbehy - cesta mladíka z výcvikového tábora na bojisko.

     Deň D + 2 – Normandia, Francúzsko

Lesom

          Do lesa sme prenikli ako horúci nôž maslom, žiadny odpor, žiadne hladky...nikto. Boli sme úplne sami, sedem amerických výsadkárov v neznámom priestore. Bože, ako by to bolo porpvé? Hráš to tu na city, strach a obavy z nepriateľa? Pritom sa nebojíš nepriateľa, nebojíš sa bolesti, zranenia ani smrti. Bojíš sa samého seba, bojíš sa svojich nevyřízených účtov, svojej slabosti...seba samého. Mdloby však musia ísť bokom. Rýchlo. Nemôžeš sa veľmi dlho vnárať do svojich spomienok a myšlienok. Guľka od Manfreda môže čakať za každým stromom, za každým previsom...proste všade. Musíš byť v stredu. Sebeckosť vlastných myšlienok musí ísť bokom. Predierame sa hustým porastom. Ja, seržant Davis, vediem svoje družstvo v tesnom závese sa za poručíkovým. Je nás len sedem. Toto číslo sa môže zdať smiešne, až patetické, ale nie je tomu tak. V takomto teréne a v takejto operácii hrá rolu každý jednotlivec. Povesť a strach z nepriateľa môže mať nedozerné následky. Dopočuli sme sa, že Nemci nás majú za vrahov, trestancov a šialencov, ktorým bola sľúbená sloboda, ak prežijeme túto operáciu. My vieme, že tomu tak nie je, ale táto povesť nám vyhovuje. Tvárime sa preto drsne, neohrozene a hlavne...bojujeme do posledného výstrelu, do posledného dychu...Pretože je nám jasné, že žiadna cesta von, žiadne zajatie, žiadna ľahká cesta preč nás nečaká. Sme predurčení k nášmu rendezvous s osudom. Každý z nás má len jeden život, jednu zásobu streliva a hlavne...jednu povesť, jednu šancu zabiť alebo být zabit.

                Rečičky z duše...nie tak podstatné. Presúvame sa hustým porastom. Poručík vedie velé družstvo a my be z otázok poslúchame. Prežil už nejednu operáciu, doviedol nejedno družstvo k zdarnému cieľu a preto mu veríme. Nepýtame sa. Na čele zástupu postupuje seržant Holes a tesne za ním samotný poručík Speirs. Postupujeme opatrne, tíško ako divá zver. Naše pohľady sa upierajú každým smerom vôkol nás, sme ako svorka divokých, vyhladovaných šeliem, ktorá čaká len na to, aby sa jej korisť priplietla pod nohy a bola roztrhaná na kúsky. Áno, v takýchto momentoch sme boli divosi, nebolo žiadnej možnosti niekoho zajať, odzbrojiť alebo spútať...každý kto sa nám dostal pod ruky pri takýchto presunoch, šiel k zemi...mŕtvy – iná alternatíva pre nás nejestvovala. Smrť bola jedinou cestou von. Naša cesta sa vetvila len dvoma smermi, oba však spájala niečia smrť. Mohol si sa vydať len cestou víťazstva a života alebo cestou porážky a smrti, nič medzi tým nejestvovalo.

                Hustým listnatým lesom sme sa predierali s vypätím všetkých síl, obťažkaní množstvom vybavenia. Maptaška mi plantala na pravom boku, ale bola mi zcela nanič. Detailné mapy tejto oblasti som už nemal. Spoliehal som sa na poručíka. Uberali sme sa východne, les okolo nás sa míňal veľmi rýchlo. Naše sily boli v plnom nasadení. Šlapali sme bez slov za poručíkom. Musím sa priznať, ticho mimo sluch a zrak svojich chlapov, že som už mlel z posledného. Každým krokom som sa blížil k maximálnemu vyčerpaniu a prosbe poručíka, aby sme si oddýchli. Nepovedal som však ani slovo, kradmými pohľadmi som kontroloval chlapov v našej skupine, všetci šlapali a prehĺtali sťažnosti. Bolo by mi trápne sťažovať sa poručíkovi...mrnčať ako prvý. Preto sme šli ďalej, bez slov, bez pripomienok. Náš postup bol veľmi svižný. Prešli sme prinajmenšom dva kilometre za necelú polhodinu, členitým terénom, ktorý by robil problém aj vysokej zveri, nie to ešte človeku...ovešanému desiatkami kíl výstroje a výzbroje. Predierali sme sa konármi a kríkmi. Zrazu sa pred nami otvorila hlboká priepasť, porastená z oboch strán hustým krovím. Poručík nevenoval prieskumu žiadne minúty navyše a vrhli sme sa naprieč priepasťou. Vyštverali sme sa na proťajšom brehu a pred nami sa zjavila prašná cesta. Bola vzdialená zhruba päťdesiat metrov a prechádzala pozdĺž lesa, v ktorom sme sa predierali. Utvorili sme rojnicu a pomaly sme sa približovali k hranici lesa. Mali sme veľkú výhodu, nakoľko postup v lese je z okolia len veľmi ťažko spozorovateľný. Na kraji lesa sme zastavili a sliedili sme po okolí, hľadali sme čokoľvek podozrivé, akékoľvek náznaky prítomnosti nepriateľa, zmeny v prírode vykonané človekom, proste niečo podozrivé. Nič sme však nespozorovali, takže napätie neopadlo. Keď nájdete čo hľadáte, máte z toho spravidla lepší pocit, ako keď to nenájdete. Tak sme sa cítili. Vedeli sme totiž, že tam niekde sú, ale nedokázali sme ich nájsť, možno sme len niečo prehliadli a stane sa nám to osudným. Toto sú chvíle, keď je velenie veľmi nezávideniahodná rola, teda aspoň podľa mňa. Viesť svojich chlapov do neznáma, do nebezpečenstva, vstříc bránam smrti...to nie je nič ľahké.

                Niet však času na hĺbanie, poručík zavelil vztyk! V rojnici sme pomaly vystupovali z lesa. Periférne som videl, ako sa vynárame z lesa. Vyzerali sme ako nejakí dávni bojovníci, tiahnuci do boja. Tváre meravé, pohľady zapichnuté niekam v diaľ. Tá rozhodnosť na tvárach bola ohromná, neviem či ju bolo badať aj na mojej, snáď áno. Vyzerala totiž veľmi hrozivo a vyzerať hrozivo sa vypláca, aspoň zatiaľ sa mi to potvrdilo. Prešli sme na cestu. Cesta sa tiahla vo výseku, po oboch stranách bola lemovaná lesom. Postup po ceste bol jednoduchší, fyzicky menej náročný, ale na druhej strane sme boli oveľa zraniteľnejší a v neposlednom rade na nás pražilo júnové slnko. Preskupili sme sa do formácie striedavého zástupu a šlapali sme v potu tváre, naďalej ako doteraz, bez slov, bez reptania, bez otázok a s očami na stopkách. Šlapali sme dlho, každý krok bol o niečo náročnejší ako ten predošlý. Nestáli sme nikde. Tváre a celé telá nám už zmáčal pot, bolo desné vedro. Otočil som sa na desiatnika Browna a tíško som mu povedal: „Kurva to je hic.“, táto veta desiatnika celkom rozosmiala,  čož som aj zamýšlal. Toľká vážnosť a život stále na vlásku, človek vtedy nemôže prepásť žiadnu šancu na smiech alebo čokoľvek príjemné. Netrvalo to dlho, ako vždy. Cesta pred nami sa mierne stáčala a postupne sa nám odkrývala križovatka. Pri nej stála strážna veža, celkom ošarpaná a v zanedbanom stave. Zvetšili sme rozostupy a roztiahli formáciu do strán. Postupovali sme priamo ku križovatke a strážnej veži. Na križovatke sme zaujali kruhovú obranu a skontrolovali sme vežu, nik tu nebol...už dosť dlho, všetko bolo zarastené vegetáciou. Poručík sa presunul do tieňa veže a povedal nám, že máme pár minút voraz. Jedným dychom hneď dodal, aby sme nezabúdali mať oči na stopkách, nechceme sa predsa nechať načapať na hruškách. Prešiel som ku kope naskladaných klád a sadol som si. Týchto pár minút v tieni sme už naozaj potrebovali. Hovoriť môžem síce len za seba, ale videl som v tvárach chlapov naokolo, že im tiež nie je všetko jedno. Vybral som si poľnú fľašu, opatrne som ju otvoril, aby som nehrkal a hlavne aby sa mi vrchnák neklepal o bok fľaše, to je desne charakteristický zvuk, ktorý skopčáci veľmi dobre poznajú a šíri sa ďaleko. Ak človek pozorne načúva, dokáže takéto zvuky jasne rozoznať na desiatky metrov, hlavne v noci.

                Voda vo fľaši bola prekvapujúco chladná a osviežujúca, celkom ma to zaskočilo, očakával som skôr vlažné chcanky, koniec koncov sme sa lopotili na slnku už pekných pár hodín. Pár blažených minút oddychu prešlo raz dva a poručík nám dal signál k zdvihnutiu prdelí. Šlapali sme ďalej. Pokračovali sme v smere cesty, po ktorej sme prišli, takže odbočky križovatky sme odignorovali. Rád by som vedel, kam smerujeme. Kótu bezmenného pahorku sme mali za chrbtami. Prešli sme zhruba kilometer, možno dva, kým sme došli k ďalšej križovatke. Križovatka bola tvaru T, vydali sme sa do prava. Po pár sto metroch sa cesta stáčala prudko doľava a po našej pravej strane bolo chvíľu otvorené priestranstvo bez stromov. Poručík ďalekohľadom sledoval okolie, hľadal náznaky prítomnosti nepriateľa. Nechcel nás zbytočne vystavovať riziku presunom na okraji lesa bez krytia po pravej strane, teda aspoň som si to myslel. Zrejme nič nezahliadol a pokračovali sme po ceste, opäť sme sa vnorili medzi stromy. Cesta sa postupne mierne menila. Bola celá zatienená, čo spôsobovali vyššie stromy po jej stranách. Les bol vyšší a tvorili ho hlavne ihličnany. Míňali sme viacero kôp naskladaného dreva, ale nevideli sme ani jediného človiečika.

                Porast na ľavej strane cesty postupne redol a zahliadli sme pletivo. Opatrne sme sa priblížili k plotu. Vrch bol obohnaný ostnatým drátom a neďaleko za plotom sme spozorovali bielu, nízku budovu. Poručík chvíľu sledoval budovu a jej okolie ďalekohľadom. Všetko bez pohybu, budovu sme nechali budovou a pokračovali sme po ceste. Prešli sme ešte zhruba tristo metrov a za miernym ohybom cesty sme opäť prišli na križovatku. Aj táto mala tvar T a jej ľavé rameno viedlo k bielej budove. Pravé rameno však bolo oveľa zaujímavejšie, nakoľko sme na ňom spozorovali niečo podozrivé. Tá vec bola dosť ďaleko od nás, ale náramne sa ponášala na delo, zrejme protitankové. Naše smerovanie bolo tým pádom jasné. Poručík si nás zavolal bližšie k sebe a oznámil nám, že ideme k delu. Maximálna pozornosť, spúšť v pohotovosti a strelba na jeho povel, to od nás poručík žiadal. Preskupili sme sa do bojovej formácie a postupovali sme vpred. Les okolo cesty zmizol, cesta viedla po násype a my sme sa presnuli na jej lavú stranu. Postupovali sme pod násypom, skrčení, aby nás nebolo príliš vidno ani z nášho nekrytého ľavého krídla. Vegetácia bola zmiešaná, zhruba rovnaká ako tá, ktorou sme prechádzali predtým ako sme vošli do lesa. Kríky pri násype nám poskytovali aspoň čiastočný úkryt. Niektoré rástli dokonca aj na násype, blízko cesty, čo nám poskytovalo výborné miesta na pozorovanie diania na ceste. Priblížili sme sa k vyhliadnutému objektu, bolo to vskutku delo. Protitankový kanón Pak40 vo farbe poľnej šedi, stará známa feldgrau. Delo bolo na ceste odstavené veľmi nešikovne. Bolo ho vidno na veľkú vzdialenosť a jeho posádka sa len tak loudala okolo neho, vyzeralo to, akoby si pýtali guľku do čela. Celá táto situácia bola zvláštna, poručíkovi sa to tiež nezdalo. Sledoval delo, jeho posádku a následne aj širšie okolie. Pripadalo mu to ako pasca alebo niečo také. Požiadal som ho, aby mi podal svoj ďalekohľad. Chcel som si overiť príslušnosť posádky a zaujímalo ma, ako sa tvária. Prišlo mi to akoby na niekoho čakali, nervózne prešlapovali a často upierali pohľady za seba. Všimol som si, že za delom je križovatka a cesta vedie naprieč pláňou z východu na západ. Posádka sa pozerala na východnú časť cesty. Vrátil som ďalekohľad poručíkovi a spýtal som sa ho, kam chce ďalej postupovať. Odvetil, že chce ísť k tej križovatke. Osud posádky bol tým pádom spečatený. Priblížili sme sa ešte o niekoľko desiatok metrov. Poručík nás rozdelil na strelcov, ostrahu a krytie. Zaujali sme strelecké postavenia na okraji násypu, krovie nás dobre ukrývalo. Pri dele boli štyria vojaci, videli sme aj pod jeho ochranným štítom, že nikto okrem týchto štyroch, delo nestráži. Mne pripadla úloha krycej paľby. Mal som kryť vojaka, ktorý prebehne násyp, v prípade, že na opačnej strane násypu by boli ešte nejakí Nemčúri. Bežcom bol seržant Holes, strelci boli desiatnici Brown a Friday, vojín Lancos a poručík. Perimeter sledoval vojín Lucas. Poručík si nás všetkých premeral pohľadom a skontroloval, či je každý pripravený – boli sme. Mierne som vysunul zásobník zo svojho samopalu, aby som overil jeho obsah. Bol nabitý, všetko v poriadku. Odistil som granát, pustil jeho páčku nech plynie čas a poklepal poručíka po ramene na znak mojej pripravenosti. V zápätí padli štyri výstrely a súčasne s nimi som prehodil granát na opačnú stranu násypu. Granát explodoval a seržant Holes prešprintoval cez cestu na opačnú stranu násypu. Desiatnik Friday sa presunul k stromu pri ceste, vrhol sa na zem a oprel svoj BAR o dvojnožku smerom k delu. Desiatnik Brown a ja sme prebehli cez násyp za seržantom. Poručík nám ukázal, aby sme šli skontrolovať delo. Dobehli sme k delu. Vtedy som už mal v ruke svoju deväťstojedenástku, posádka ležala za delom. Ich zranenia boli viditeľne smrteľné a preto neboli potrebné žiadne ďalšie výstrely. Poručík dobehol k nám, zvyšok družstva ostal na úbočí násypu a zabezpečoval krytie. Prehľadali sme telá, no nenašli sme nič, čo by nám nejako pomohlo. Telá sme odtiahli do kríkov. Delo bolo potrebné dostať z cesty preč. Najprv sme si naivne mysleli, že ho odvlečieme traja, mýlili sme sa. Bola to riadne ťažká kurva a mali sme čo robiť piati, aby ju dostali do lesa. Nakoniec sa nám to však podarilo, zamaskovali sme ho konármi a vrátili sme sa na jeho pôvodné miesto. Na ceste ostali kaluže krvi, ktoré bolo treba tiež odstrániť. V tom sme však začuli zvláštny hrmot. Obrátili sme pohľady na východ a v nízkom poraste sme uvideli veľké kúdoly prachu. Vrhli sme sa do kríkov pri násype...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?