Dukelské zápisky 1944-2014 III.

Autor: David Stojaspal | 18.12.2014 o 8:33 | (upravené 18.12.2014 o 8:40) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  159x

Príbeh vojína Stojaspala z Living history podujatia, ktoré sa konalo od 13.11.2014 do 16.11.2014 v Obciach Medvedie, Korejovce, Vyšný a Nižný Komárnik. Podujatie bolo organizované spolkom 4. prápor "úderný", ktorý oživuje históriu Prvého československého armádneho zboru v ZSSR. Autormi fotografií sú Miroslava Mindárová a Marek Meško. 

Nočný prepad Medvedia

         Onedlho sme v údolí videli veľké záblesky a o pár sekúnd sa k nám dovalil aj zvuk mohutných výbuchov. V obci sa bojovalo, niet o tom pochýb. Boli to zrejme prieskumníci zo severnej cesty, podporovaní automatčíkmi a zvyškom pechoty. Našou rojnicou sa rozniesol rozkaz VPRED! Postupovali sme smerom do doliny a postupne sme zužovali rozostupy a približovali sa k ceste. Zrazu sa ozal výbuch, cesta bola podmínovaná. Našťastie mína bola odpaľovaná na diaľku a jej obsluha ju odpálila priskoro, nikomu z nás sa nič nestalo. Spustili sme paľbu a stráž na ceste zutekala. Naši ženisti mali čas odstrániť míny a my sme im zatiaľ poskytovali krytie, o pár minút neskôr bola cesta čistá a my sme vstúpili do obce, sledovali sme každý dom a postupovali obozretne, využívajúc krytie budov a nášho obrneného vozidla. Napredovali sme k stredu obce a na križovatke hlavných príjazdových ciest sme našli našich, kryli sa v priekopách okolo ciest a kričali na nás, aby sme sa tiež kryli, mnohí z nich boli ranení. Náš veliteľ nám rozkázal z ľavej strany obísť okolité domy a zabezpečiť celý južný perimeter obce, tak sa aj stalo.

Následne sa niekoľko z nás vrátilo k vozidlám a pomohli sme s prevozom ranených. Severný koniec obce bol už v našich rukách a zriadilo sa tam poľné obväzište a štáb. Naša rota bola stiahnutá na štáb a mali sme si oddýchnuť, nadránom sa mal podniknúť veľký útok na vedľajšiu obec Korejovce, ktorá bola južne od nás, vzdialená asi päť kilometrov. Útok mal začať nadránom a prvé jednotky mali byť vyslané o tretej ráno. Bola polnoc a zdalo sa, že si tentokrát pospíme viac ako posledne. Považoval som to za paradoxné, tak som sa radšej ani nevyzúval a všetky svoje veci som nechal v bojovej pohotovosti, spal som v uniforme a jediná vec, ktorú som si vyzliekol bol môj britský vlnený plášť. Uložil som sa na štábe k spánku, zas netrvalo dlho a zaspal som ako kojenec, opäť bez myšlienok, bez snov...nebolo na ne času ani síl.

Korejovce

         Ráno prišli skoro, budíček bol ako vždy nepríjemný. Zima bola neúprosná, keď človek spí oblečený, chýba mu ešte aj ten pocit obliekania sa, aby zamedzil triaške, proste sa chveje ako osika. Výhodou mojej voľby bolo však to, že som bol pripravený za päť minút a stál som pripravený pred štábom. Na hodinkách som videl pol piatej, bola ešte tmavá noc. Nastúpili sme všetci pred štábom v bojových formáciách. Zo skladu sme si zobrali protitankové pušky a dali sme sa na pochod. Šla s nami prvá rota. Postupovali sme vedľa asfaltovej cesty, kráčali sme na kraji priekopy, aby nebolo počuť kroky našich podbitých topánok. Ak kráča človek na asfaltovej ceste v podbitých topánkach, narobí riadny rámus a ak by sa to násobilo počtom vojakov dvoch rôt, bolo by toho hluku až až. Kraj cesty bol miestami veľmi úzky a strmo sa zvažoval do priekopy pri ceste, nejeden z nás ukĺzol a šmykol sa do priekopy, tento presun bol otravný, ale účelný. Držali sme huby, nikto nechcel dostať guľku do čela za to, že klopká ako kôň. Postupovali sme rýchlym tempom zhruba pol hodinu, až sme narazili na nejakých vojakov od nás, velitelia sa s nimi chvíľu zhovárali a následne sme sa rozvinuli do rojnice na pravej strane cesty, prvá rota šla úplne napravo a my sme ostali bližšie pri ceste. Presúvali sme sa rovnobežne s cestou a prvá rota sa od nás vzďaľovala. Nakoniec sme prišli až úzkej čistine, ktorá bola zľava lemovaná potokom, zprava sa zdvíhalo úbočie kopca, kde viedol úzky pás stromov, stredom čistiny viedla asfaltová cesta, pri ktorej sme postupovali. Ranné prebudenie mi akosi otupilo zmysly a nevnímal som napätie, ani strach, až do chvíle kým sme prišli na túto lúku. Bola mi hneď od prvej chvíle podozrivá, vznášala sa nad ňou hmla, zhruba vo výške jedného metra a nad ňou trčali konce stromov, tá scenéria bola proste strašidelná. Prvá rota sa k nám opäť pripojila a oznámila nám, že druhá rota je na pravej strane medzi stromami, tesne na začiatku úbočia. presunuli sme sa teda na ľavú stranu cesty, ktorú už nelemovala priekopa, ale samotná cesta bola vybudovaná na násype a tvorila celkom výhodné krytie. Presúvali sme sa pomaly, druhá rota bola rozdelená po oboch krajoch cesty a na ceste s nami postupovalo obrnené vozidlo, ktoré sa k nám tiež pridalo. Z toho nášho postupu som nemal dobrý pocit. Na pravej strane cesty medzi stromami bol výsek, ktorý bol nasmerovaný priamo na cestu, výborné miesto pre guľometné a mínometné postavenie. Pozorne som tento výsek sledoval, ale tma bola ešte príliš silná na to, aby som mal šancu rozoznať pohyb v tomto priestore a navyše všade okolo stromov bol nízky porast kríkov, ktorý ešte viac zatemňoval toto miesto. Zrazu sa strhla prestrelka, výstrely prichádzali z ľavej strany, vrhli sme sa všetci na zem a opätovali sme paľbu z našich ručných zbraní, ja osobne som strieľal naslepo, lebo som sa predtým na ľavú stranu takmer vôbec nepozeral. Pálil na nás nemecký guľomet. Ležali sme priklincovaní k zemi, okolo nás bola vysoká mokrá tráva a nedostávalo sa nám žiadnych rozkazov od nášho veliteľa, ochvíľu sa ozval ďalší nemecký guľomet, tieto strely už prichádzali z pravej strany cesty, mirne som zodvihol hlavu nad úroveň násypu a videl som, že záblesky vychádzajú presne z toho výseku, ktorý som predtým sledoval. Vôbec sa nám nedostávalo rozkazov, boli sme tam na odstrel, Nemci nás mali ako na dlani. Po pár minútach sa konečne pohlo obrnené vozidlo a spustilo tiež paľbu z guľometu, naši velitelia k nám dobehli a začali vydávať rozkazy, obrnené vozidlo sa otočilo a zmizlo v tme...zdalo sa, že smeruje k našim pozíciám, zrejme nieslo správu na štáb, nakoľko sme nemali žiadne spojenie so štábom a pešej spojke by to zabralo priveľa času, ktorý sme nemali. Protitanková rota sa konečne dočkala rozkazov, dostali sme za úlohu páliť na oba nemecké guľomety. Ten na ľavej strane sa nám podarilo vyradiť veľmi rýchlo, avšak ten na pravej strane sa držal dlho, zrejme mal veľmi dobre vybudované postavenie. Kosil nás ako na bitúnku, niet divu, mal ideálne postavenie. Zhruba po pol hodine tvrdého boja sa nám podarilo umlčať nepriateľa. Dostali sme rozkaz presunúť sa k ceste a kryť sa na ľavej strane násypu, práve sa vrátilo aj obrnené vozidlo. Velitelia vyšli na cestu k vozidlu a my sme čakali pri násype. Boli sme tam namačkaní ako sardinky, vôbec sa mi toto naše postavenie nepáčilo, stále sme tam boli na odstrel jak zajatá zver. Prvá rota, teda to čo z nej ostalo, dostala rozkaz rozvinúť sa do rojnice po oboch stranách cesty a postupovať vpred, po ceste šlo obrnené vozidlo a my sme šli popri násype tesne za vozidlom. Po pár desiatkach metrov prvá rota zahliadla na ceste zátarasy, troch ježkov. Traja vojaci z prvej roty sa priblížili k ježkom a jedného s vypätím všetkých síl odvalili z cesty. V tom sa rozpútalo peklo, trojicu vojakov zasypala lavína mínometných granátov, okolo nich vybudovali míny a svišťali strely, nemali šancu. Prvá rota vbehla na mínové pole, všade okolo nás boli míny.

Velitelia vydali rozkaz na okamžitý ústup. Vrátili sme sa zhruba o dvesto metrov vzad, ústup nám trval veľmi krátko, v tomto mieste sme boli zhruba na úrovni druhej roty na úbočí. Velitelia nám rozkázali vytvoriť polkruhovú obranu pri ceste, čakali sme na protiútok nepriateľa. Už už sme videli siluety vojakov na ceste ako sa vynárajú z hmly, no nestalo sa tak. Nikto z hmly nevyšiel, naši ženisti zatiaľ skúmali okolie...celá lúka bola zamínovaná, nedalo sa prejsť inde, iba na ceste, ktorá bola zatarasená. Na cestu mal nepriateľ zastrielané aj svoje mínomety a zrejme aj delostrelectvo. Druhá rota na úbočí bola od nás vzdialená zhruba dvesto metrov, boli od nás na skok. Veliteľ prvej roty vydal rozkaz na okamžitý ústup, ale veliteľ druhej roty jeho rozkaz neuposlúchol a protestoval. Jeho rota má vraj výhodné postavenie, dostatočnú zásobu munície a žiadne straty, odmietal ustúpiť. Prvá rota však utrpela ťažké straty a mala málo munície, protitanková rota stratila jednu protitankovú pušku a jej obsluhu, no naše straty neboli tak vysoké, napriek tomu sme spolu s prvou rotou ustupovali a druhú rotu sme nechali v tom.

Druhý dych

         Vrátili sme sa zhruba kilometer, kde sme narazili na naše postupujúce jednotky a tesne za nimi bolo vytvorené imrpovizované poľné veliteľstvo. Tu sme dostali jedlo a teplý čaj, mali sme čas na regeneráciu a oddych. Stretol som tu Maťa na Willyske, jazdil neprestajne od rána, vozil ľudí, materiál, správy...proste všetko. Bol uťahaný, ale teraz nemal žiadny rozkaz, tak bol čas na cigaretu. Rozprával o ťažkých bojoch na celej línii medzi Medvedím a Korejovcami, okolité hory sú vraj plné náckov. Zbor utrpel ťažké straty a do boja sa už nasadzujú aj rezervy. Vravel som mu, že niečo z tých bojov sme mali tú česť zažiť aj my, prvá rota stratila takmer štvrtinu mužstva a ani my sme nevyviazli bez strát, hovoril som mu o druhej rote na úbočí a o jatkách na čistine. Náš rozhovor prerušilo vydávanie rozkazov, štábny kapitán si povolal Martina a on hneď odfrčal. Následne nám bol oznámený plán ďalšieho útoku na Korejovce, náš útok mal byť vedený cez zvlnený terén pahorkov na pravej strane cesty. Protitanková rota bola pridružená k zmiešanej rote pechoty a naše protitankové pušky ostali na improvizovanom poľnom veliteľstve. Stavy prvej roty boli doplnené zo záloh. Vydali sme sa poklusom do kopcov na našom pravom krídle, postupovali sme kolmo hore svahom k prvému hrebeňu. Prvá rota sa nám postupne stratila a postupovala vyššie na našom pravom krídle. Naša zmiešaná rota bola tvorená zhruba 15timi mužmi. Hnali sme sa rýchlo hore svahom, a mnohí z nás lapali po dychu, bol to ozaj tvrdý postup. Prešli sme prinajmenšom dva kilometre ťažkým terénom až sme konečne dorazili k širokému pásu mladého porastu, veliteľ sa presunul na kraj lesa a ďalekohľadom pozoroval okolie. Usúdil, že za najbližšou terénnou vlnou by už mali byť postavenia nepriateľa. Náš postup sa spomalil, postupovali sme maximálne obozretne a ticho. Prešli sme mladým porastom a boli sme opäť vo vysokom poraste listnatých stromov, zem pola pokrytá lístím a svah sa pred nami mierne zvažoval do údolia. Postupovali sme potichu až sme začuli hlasy, najprv iba tíško a neskôr úplne zreteľne. Hovorili nemecky a bolo jasné, že sú niekde na hrebeni pred nami. Hrebeň bol už teraz vyššie, ako sme boli my. Veliteľ vybral mňa a Janka, aby sme postupovali vpredu a priblížili sa čo najviac k nepriateľovi. Nepáčil sa mi náš postup, klesali sme čoraz nižšie a nepriateľ bol nad nami, navrhoval som obísť nepriateľa z pravej strany a dostať sa nad jeho postavenie. Útočiť zhora je vždy výhodnejšie. Môj návrh bol však zamietnutý. Prešli sme ešte pár desiatok metrov, ja som sa napriek rozkazu ťahal doprava smerom do kopca. Keď som prechádzal okolo hrubého kmeňa, padol prvý výstrel. Fritzkovia si nás všimli a vystrelili po nás, strelbu opätoval náš ľahký guľomet a náš veliteľ zavelil ÚTOK! VPRED! Bežal som smerom do kopca po našom pravom krídle, o pár metrov ďalej som dobehol na kraj prudkého zrázu, ktorý smeroval k potoku. Voda tu vyformovala hlbokú dolinu, ktorej steny boli prinajmenšom dvadsať metrov vysoké. Stál som na kraji doliny pár sekúnd a došlo mi, že nemám na výber, musím ten potok prekonať. Obzrel som sa a uvidel som Fera, ukázal som mu nech ma kryje a spustil som sa do doliny, svah bol tak strmý, že sa dalo len šmýkať na riti, tak som sa aj dostal dole. Vzápätí som sa začal škriabať na proťajší svah a po pár sekundách som bol na jeho vrchu, opatrne som vykukol. Uvidel som dvoch náckov ako sa krčia pred strelbou. Stiahol som hlavu a zamával na Fera, aby šiel za mnou. Následne som si pripravil náboje, pomaly som sa vystrčil nad okraj zrázu, namieril som svoju mosinu a vypálil. Výstrel dopadol tam, kam som plánoval, Nemec sa sunul k zemi, rýchlo som obtiahol záver a vypálil po druhom, s rovnakým výsledkom. Fero dosiahol hranu svahu a vyšveral sa na cestu, ktorá klesala rovnobežne s potokom. Tiež som vybehol z doliny a oprel sa o násyp pri cestičke. Zodvihol som hlavu a sledoval okolie, zahliadol som nemecké helmy, zhruba tridsať metrov od nás, dal som Ferovi signál, aby tam hodil granát. Fero neváhal a vrhol dva granáty, navrhol som, aby sme podnikli obkľučovací manéver a Fero súhlasil. On šiel z dola a ja zhora, vzdialenosť medzi nami pomaly rástla a na chvíľu som ho stratil z dohľadu, pozrel som sa jeho smerom, ale nevidel som ho, následne som sa otočil smerom, kde som videl nemecké helmy a zrazu sa spoza stromu vystrčil nemec a vypálil po mne. Stiahol som sa za strom a sunul sa k zemi. Cítil som prenikavú bolesť v pravej ruke, pozrel som sa na ňu a videl som, že je celá krvavá. Z boja ma to však nevyradilo a myslel som len na to, že tá sviňa je stále tam a môže odpraviť Fera. Začal som sa plaziť pravou stranou kmeňa a pomaly som vystrčil hlaveň svojej zbrane a mieril som do priestoru, odkiaľ po mne prvýkrát vystrelil. Zrazu sa z pravej strany na kopci ozvala ťažká strelba a krik VPREED! Obzrel som sa a videl som našu prvú rotu ako sa valí dole kopcom. Zamával som na nich, aby si ma nesplietli s nepriateľom. Po chvíľke bol pokoj, premiestnil som sa k prvej rote a dal som si oviazať ruku, vyzeralo to ako priestrel predlaktia, nič hrozné vraj. Bolelo to jak fras. Ukázalo sa, že v miestach, kde sme práve dobojovali, bolo predsunuté veliteľstvo nepriateľa. Pri strome, kde ležal ten nemčúr, čo ma postrelil, som dokonca našiel nábojnicu...jedinú v jeho širokom okolí, tak si myslím, že je to presná tá, ktorou ma prevŕtal. Odložil som si ju do vrecka, ako suvenír.

Na obväzište a späť        

         V tom zrazu zazvonil poľný telefón, ktorý tu mali Fritzkovia natiahnutý, zodvihol ho veliteľ prvej roty a povedal: „Tu je veliteľ československého armádneho zboru, ideme si po Hitlera vy zmrdi!“ a zložil slúchadlo, medzi nami to vyvolalo vlnu smiechu, ale im dali, vraveli sme si. Následne sa náš spojar snažil nadviazať spojenie s naším štábom a ja som dostal na starosť dvoch ranených prvej roty. Jeden z nich mal prestrelené stehno a ťažko krvácal, druhý bol desiatnik Sehnálek, ktorý mal zrejme otras mozgu, ledva sa držal na nohách, ale nikde nekrvácal. Mojou úlohou bolo ich oboch odniesť na obväzište. Zostupovali sme svahom dole do doliny, kde bola v kríkoch ukrytá druhá rota. Cesta bola náročná pre nás všetkých, všetci sme boli ranení, ale zvládli sme to. Druhá rota od rána, keď sme ju tu nechali postúpila len o nejakých päťsto metrov a postupne jej dochádzala munícia. My ranení sme strelivo už nepotrebovali, tak sme vyprázdnili vrecká a všetko strelivo sme nechali druhej rote, ktorá sa chystala na útok proti nemeckému zákopu. Zišli sme dole do doliny k asfaltke, kde sa vraj otáčali naše vozidlá, pomaly sme kráčali smerom k nášmu poľnému štábu, ktorý bol však vzdialený prinajmenšom dva kilometre. Našťastie sa o pár minút na ceste zjavila naša jedenapolka a boli sme odvezení až na obväzište. Na obväzišti bol zhon, ako sa to dalo čakať pri ofenzíve. Všade boli nosítka s raneními, ľahko ranení strážili zajatcov, ktorí pomáhali zdravotníkom a sestrám s nosením ranených. Na tvárach tých Nemcov bolo vidieť vyčerpanie, mali sivé tváre a vpadnuté oči. Lícne kosti im trčali a boli zarastení, špinaví a zlomení. Tento opis sa však nehodil na jedného z nich, ktorí mal na límci dva blesky SS. Presúval sa vždy vzpriamene a povýšenecky hľadeľ na našich, ba aj na svojich spolubojovníkov Wehrmachtu. Keď tento esesák priniesol nosidlá s raneným, ktorého položili na stôl, zrazu sa zvrtol a jedným skokom bol na druhom konci miestnosti, kde bola na stole položená puška, schmatol ju a otáčal sa smerom do miestnosti. Ja som stál najbližšie k nemu, tak som vyletel zo stoličky a cestou som schmatol svoj boxer, ktorý ležal na stole vedľa mňa. Prestrelenou rukou som mu zrazil hlaveň zbrane do zeme, kam vystrelil a následne som mu plným náprahom uštedril ľavý hák, ktorý mu asi zlomil čelusť a on padol so zakrvavenou tvárou na zem. V tom k nám priskočili dvaja ľahko ranení automatčíci, ktorí mali na starosti ostrahu zajatcov. Zodvihli ho zo zeme, vzali mu pušku a zviazali ho na stoličke. Sedel tam, z úst mu tiekla tmavá krv, ale ani necekol, nežiadal vodu ani ošetrenie, len sedel a civel do zeme. V tom momente vletel do miestnosti štábny kapitán a vyzval každého, bojaschopného muža, aby sa zoradil pred štábom a vyraznil s ním do posledného útoku proti nepriateľovi. Nemci sa vraj držia v poslednom opevnenom bode, ktorý je potrebné čo najskôr zničiť. Pred štábom sa zoradili všetci, čo dokázali chodiť a udržali zbraň, vodiči, kuchári, pomocný personál a medzi nimi aj ja. Nafasovali sme strelivo a nastúpili sme na naše jedenapolky. Vozidlá boli plné vojakov, ktorí sa s nadšením a vypätím všetkých síl hnali do boja.

Míňali sme mínové pole, na ktorom sme ráno boli zahnaní na ústup, keď medzi vozidlami začali vybuchovať delostrelecké granáty. A jeden z nich dopadol presne pred nás, výbuch vymršitl celé auto do povetria. Tlaková vlna nás vo vzduchu prevrátila na ľavý bok a tvrdo sme dopadli.

Potom...

         Sedel som vedľa vodiča, keď sa to stalo a teraz ležím na lôžku v poľnej nemocnici, okolo mňa sa pohybujú zdravotníčky a sestry, ktoré nepoznám. Nepamätám si nič po výbuchu, okolo mňa nikto z našich neleží a nikto mi nevie povedať, kde je naša rota. Poľná nemocnica leží na Poľskom území, mám dolámané rebrá, spálenú pravú časť tela a som plný šrapnelov, ktoré nedokázali lekári vytiahnuť alebo na to proste nebol čas. Je mi pod psa, poležím si zrejme dlho, dlho mimo domova a okolo mňa sú samé cudzie tváre, ale prežil som to...to je podstatné. Ešte som nepovedal posledné slovo, ešte som nevydýchol naposled a pevne verím, že sa opäť prebojujem domov, do Československa!

 

Vojín Stojaspal David

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?