Dukelské zápisky 1944-2014 II.

Autor: David Stojaspal | 18.12.2014 o 8:29 | (upravené 18.12.2014 o 8:39) Karma článku: 1,14 | Prečítané:  190x

Príbeh vojína Stojaspala z Living history podujatia, ktoré sa konalo od 13.11.2014 do 16.11.2014 v Obciach Medvedie, Korejovce, Vyšný a Nižný Komárnik. Podujatie bolo organizované spolkom 4. prápor "úderný", ktorý oživuje históriu Prvého československého armádneho zboru v ZSSR. Autormi fotografií sú Miroslava Mindárová a Marek Meško. 

Na prieskume

         Postupovali sme mokrou trávou hore briežkom cez lesík a ďalej dnom doliny. Bolo nás zhruba desať, ani neviem presne, boli sme nejaká zberba. Od nás z protitankovej roty som tam bol len ja, Fero a náš veliteľ, ktorý viedol tento podivný prieskum. Viem, že sme mali jeden ľahký guľomet a tri automaty, tož palebná sila pešieho družstva. Postupovali sme stredom poľa, asi dvesto metrov od asfaltovej cesty na ľavej strane a les na pravej strane bol od nás vzdialený prinajmenšom tristo metrov. Boli sme napätí, únava na mňa doľahľa vždy iba vo chvíli, keď sme niekde ležali a načúvali, mal som čo robiť, aby som nezaspal.

Plazili sme sa v mokrej tráve, plnej pŕhľavy, keď som zas nadával, že nemám rukavice, chyby vo vojne sa úročia. Približovali sme sa k vedľajšej dedine, kde vraj boli už Nemci. Noc bola temná, napriek tomu, že hmla sa viacmenej rozplynula a hviezdy boli jasne viditeľné. Videl som jasne súhvezdie škorpióna, pamätám sa na to, ako by sa to stalo včera. Chcel som sa o ten zážitok podeliť s ostatnými, ale nebola na to možnosť, neprehovorili sme už dlhé minúty, možno hodiny, úplne som stratil pojem o čase. Napätie rástlo a zrazu sa nám všetko zdalo podozrivé, v tom sme započuli ako na ceste niekto kráča v podbitých topánkach, bola to jediná osoba alebo aspoň na ceste, šla len jediná osoba. Mohla to byť pokojne celá rota šlapúca v poli a jej veliteľ si kráčal na ceste, ale prečo by to robil? Ten zvuk sa rozliehal po celej doline, bolo to zvláštne. Priblížili sme sa pomaly a opatrne k asfaltke a zaľahli v priekope po jej pravej strane. Veliteľ vyslal jedného člena družstva smerom k nepriateľovi ako návnadu, zrejme v nádeji, že Nemci ho spozorujú a budú ho prenasledovať a my ich zošrotujeme keď sa priblížia. Teda toto je jediná verzia, ktorá mi dáva zmysel, totiž veliteľ nám ostatným povedal len toľko, aby sme sa stiahli pod úroveň cesty a čakali v tieni. Náš vojak napredoval po kraji cesty, až prišiel k aleji stromov kde spustil paľbu z automatu a rozbehol sa po asfaltke späť k nám. Prebehol okolo nás a stratil sa medzi stromami pár desiatok metrov za nami, čakali sme. Čakali sme asi štvrť hodinu, ale nič sa neudialo, z krovia nikto nevyšiel, nepočuli sme kroky, stroje, streľbu, nič. Veliteľ nám rozkázal vrátiť sa rovnakou trasou ako sme prišli.

Posledná stráž

         K ubikáciám sme dorazili o štvrť na dvanásť, overil som si to na hodinkách. Boli sme riadne uťahaní, hladní ale hlavne premrznutí. Teplý čaj z poľnej kuchyne a kapustnica boli vykúpením. Obsluha poľnej kuchyne si mohla pokojne založiť vlastnú cirkev, už teraz sa nejden modlil za ňu a chválil pána kuchára. Zachvíľu sme sa s Ferom dozvedeli, že máme zas strážnu službu – od polnoci.

Už sme ani nemali síl prostestovať, vlastne by to bolo zbytočné a možno by nám ešte pridelili aj nejakú inú činnosť, budeme držať hubu a krok, ako vždy. Mali sme niečo viac ako pol hodinu na to, aby sme niečo zjedli, ohriali sa a chvíľu posedeli. Cigareta bola nedeliteľnou súčasťou takýchto chvíľ, ovšem ak človek nejakú mal. Mali sme šťastie, v tabatierke som našiel všetko potrebné a vykúzlil som dve cigarety pre nás a vzal som jednu aj Maťovi, šoférovi, ktorý vždy pochválil môj tabak a okrem toho, zhodou okolností mal strážnu službu s našou rotou. Pre zmenu sme mali tentokrát službu na severnom konci obce. Pôvodne sa zdalo, že celú obec má strážiť naša protitanková rota, čo sa ale onedlho vysvetlilo a nám ostal len severný koniec. Službu sme mali od polnoci do druhej ráno. Zima v kombinácii s únavou boli neznesiteľné. Striedali sme sa na stráži pri lávke a schodoch k potoku, ktorý celkom hlasito hučal a jeho koryto mohlo tvoriť kryt pre postupujúcich Nemcov, boli sme na seba pyšní, že sme takto prešibane strážili aj takéto zákutia. Sledovali sme pozorne okolie aj proťajší breh. Minúty boli nekonečné, bolo snáď ešte chladnejšie ako na prvej večernej stráži. Otočil som pár patrol k mostu a späť. Tento úsek bol zvláštny, bola to vlastne jediná časť, kde sme sa viac prechádzali. Cesta k mostu viedla od lávky pri ubikáciách popri ovocnom sade a tehlovom plote, pozdĺžne s korytom potoka. Striedali sme sa na tejto trase postupne všetci, rovnako ako na každom stanovisku. Presne tento úsek smerom k mostu bol najzaujímavejší, bol niečím strašidelný. Tiahol sa za poslednú vnútornú obrannú líniu obce, k mostu. Popri potoku bolo okrem tečúcej vody len ťažko možno zaslechnúť niečo iné, tiché kroky ostali isto nebadané. Kráčal som pomaly a obozretne, rozhliadaľ som sa po okolí, sliedil som po stromoch naokolo. Potok tiekol pri moste pokojnejšie a z nejakého dôvodu bolo pri moste úplné ticho, bolo počuť každý detail, bolo to desivé. Stál som na moste a počul tlkot vlastného srdca. Zrazu som zahliadol na druhej strane potoka, zhruba 500 metrov odo mňa, postavy. Boli to postavy v bledohnedom oblečení, ktoré sa pohybovali na čistine a zmizli medzi stromami. Postupovali pod ostrým uhlom voči môjmu stanovisku, takže pri ich poslednom presune ma nemohli vidieť, ale čo predtým, videli ma? Nevedel som, či sa mi to zdá, či to je len únavou. Pre istotu som skrátil dráhu stráženia pri moste. Velenie z poobednej patroly mi ostalo až doteraz. Bol som napätý, ale až do druhej sa už nič zvláštne nestalo. Odbila druhá hodina a prišli nás vystriedať chlapi z druhej roty. Konečne sme mohli zaľahnúť – od druhej do piatej. Veliteľ nám ohlásil, že budíček je o piatej ráno a o pol šiestej máme byť pripravení na čokoľvek. Nezaháľali sme a vbehli sme do ubikácií, zaspal som okamžite ako som si zvliekol mokrú uniformu, plášť a vyzul boty. Nespomínam si, že by som nad niečím premýšľal, či by sa mi niečo snívalo. Neviem či je možné na nič nemyslieť, ale ak áno, tak presne to sa mi vtedy stalo. Bol som úplne prázdny, bez myšlienok, bez síl, bez snov...jediné čo som mal, bolo vyčerpanie.

15.11.1944

Poplach

         Hrozný rachot, všade pobehujúci dôstojníci, ktorí kričia: „Poplach! Do zbrane! Nepriateľ!“, bol som rozospatý a na nástenných hodinách som videl, že je niečo po štvrtej. Hneď som si zrátal, napriek únave a hluku, že som spal ani nie dve hodiny. Preboha, posrané dve hodiny. Tento deň bude stáť za hovno, začína predčasne, poplachom. Nikdy som nezažil poplach, ktorý by bol naozaj opodstatnený aj pre moju rotu, nikdy. Noskočil som z hornej postele, celým telom mi prebehla ostrá bolesť, dopadol som na zem ako vrece zemiakov, dopad som nijak netlmil, bol som úplne rozospatý. Ledva som sa obliekol, prsty som mal ztuhnuté a nevedel som sa ani poriadne obuť. Vyzúvať sa v takýchto podmienkach je chyba, práve som to zistil. Kým som si namotal ovinovačky, ostatní boli už pred ubikáciou. Rýchlo som schmatol zbraň a náboje, hnal som sa dole schodami. Naša rota bola nastúpená a mne sa ušlo ďalšieho pokarhania, že meškám. Hold, za chyby sa platí, uisťujem sa o tom deň čo deň. Veliteľove karhajúce slová prerušila strelba z ručných zbraní a krik. Spozornel som, lebo niektoré zo slov, ktoré som počul neboli v slovenčine, češtine ani ruštine, ale boli nemecké. Zamrazilo ma, že náckovia sú len pár stovák metrov od našich ubikácií...ako sa sem dostali? Čo robia stráže, kde je zvyšok našich jednotiek? Naša rota prebehla lávkou, pri ktorej sme mali posledú stráž, na druhú stranu potoka a hore briežkom sme vtrhli do záhrad okolitých domov. Kryli sme sa pri plote a postupovali sme k južnému koncu obce. Odrazu sme z temnoty počuli HALT! Vrhli sme sa o zem a spustili paľbu do priestoru, kde sme predpokladali, že je nepriateľ ukrytý. Výstrely svišťali okolo nás a v ich žiari som videl, ako jeden z Nemcov vyťahuje poistku z granátu a napriaha sa, aby ho po nás hodil. Obtiahol som záver svojej pušky, nemal som čas mieriť, tak som vystrelil len intuitívne. Mal som šťastie, zasiahol som fricka a granát mu vypadol z ruky. Granát spadol na zem medzi Nemcami, ktorí sa rozbehli za najbližšie kryty, ani zďaleka to nestihli všetci. My sme však boli neustálou paľbou nútení ustúpiť až k lávke. Ustupovali sme ďalej až cez most na polia tesne za obcou. Nepriateľ postupoval za nami. Na poliach sme vytvorili pevnú obrannú líniu, už sa rozvidnievalo. Čakali sme na nápor nepriateľa, ktorý však neprichádzal. Postupne utíchla strelba úplne, boli sme rozčarovaní z toho čo sa udialo. Odrazu sa oproti nám objavili naši, postupovali zo smeru, odkiaľ sme čakali Nemcov.

Brieždenie

         Postupne sme sa všetci z perimetra vrátili k ubikáciám. Videli sme tu veľký zhon. Zopár ľudí v nemeckých uniformách a veľké množstvo zboristov. Videl som chlapov z prvej roty, z druhej roty, automatčíkov, prieskumákov...proste všetkých. Zároveň som si ale všimol, že je čulý ruch v poľnej nemocnici, ošetrovateľky behali ako zmyslov zbavené a ich biele plášte boli plné jasnočervených krvavých škvŕn. Moju pozornosť však najviac upútali telá na proťajšom brehu potoka, tam kde sme bojovali pred pár hodinami. Videl som na zemi tri telá, telá nemeckých vojakov v krémovohnedých kombinézach, ktoré boli presiahnuté krvou. Jasnočervená krv výrazne kontrastovala s tmavým asfaltom cesty, na ktorej ležali mŕtve telá. Tie postavy večer, tam naozaj boli, nebola to len vidina. Vypytoval som sa okolostojacich, čo sú zač, doteraz som totiž takú uniformu nevidel. Bolo mi povedané, že sú to nemeckí horskí strelci, obávaní bojovníci. Tož sa tomu ľahko verilo, veď nás takmer dostali spiacich v našich posteliach. Nechápal som, ako sa mohli dostať tak blízko, ako nás mohli rozohnať ako kŕdeľ vrabcov a teraz ležia mŕtvi, veď mali navrch. Bol som z toho celý zmätený. Zhon neustával, no o mňa sa akosi nikto nezaujímal, ani o mňa ani o našu rotu. Tak sme sa presunuli k schodm do našej ubikácie a posadali sme si, nabrali sme si teplý čaj a ukusovali sme si z chleba. Pozorovali sme diania, ľudia sa miesili, každý mal na ponáhľo...zdanlivo. Ak sa však človek lepšie zadíval, zistil, že v dave je viacero, nám podobných postávačov, ktorým nie je tak celkom jasné, čo sa okolo nich deje. Ráno postupne úplne porazilo noc, bolo chladno, zrejme okolo nuly a nad dedinou sa opäť vznášal ranný opar, obláčiky hmly sa niesli tesne ponad zemou a na tráve sa trblietali kvapky rannej rosy. Pomedzi chumáče viac či menej súvislej hmly sa tažko predierali lúče ranného slnka, ktoré bolo už sčasti viditeľné nad východnými hrebeňmi Karpát.

Oprel som hlavu o stĺp a oči sa samé zavreli, doľahla na mňa únava, bol som nevyspatý, tak k driemotám ma to tiahlo veľmi snadno. Z letargie ma vytrhol veliteľov hlas. Protitanková rota si má zbaliť caky-paky, pripraviť veškerú osobnú výzbroj, výstroj a skupinovo obsluhované protitankové pušky aj s muníciou. Veliteľ na záver dodal, že nás čaká prechod štátnou hranicou Československa a dal sa na odchod. Po pár metroch sa ešte otočil a s úsmevom dodal: „Neviem či vám to došlo, ale onedlho sme doma chlapi!“.

Domov!

         Pred našou ubikáciou sa zberal celkom slušný vozový park, šikovala sa jedna rota vedľa druhej. Naložili sme protitankové pušky na jedenapolku a postávali pri nej. Vedľa zastavila Willyska a vystúpil z nej Maťo, prirodzene som mal po ruke cigaretu, tak som ho ponúkol a vyzvedal som, či ma nezvezie vo Willyske, predsa je to príjemnejšie vozenie ako v Dodžke. chvíľu váhal, lebo ešte sám nevedel koho povezie, ale nakoniec som sa nanominoval ako ostraha vozu. Nášmu veliteľovi to nevadilo, lebo sa mienili viesť v Dodžke hneď za nami, takže v kolóne nás delilo len pár metrov. Postupne sa všetko zoradilo a my sme vyrazili. Naša Willyska šla hneď druhá v poradí za obrneným BA-čkom. Bola to výborná cesta, postupovali sme pomerne rýchlo a krajina sa len tak mihala vôkol nás. Ranná hmla sa úplne rozplynula a mali sme pred sebou krásne jesenné ráno.

Táto cesta mi akosi napravila náladu z rána. Nevedel som presne, ako ďaleko od hranice sme a kto ju vlastne zabezpečil, že sa takto bezstarostne vezieme, keď ešte pred pár hodinami sme bojovali o život pomaly v spoďároch. Zvykol som si však na to, že netreba sa príliš veľa pýtať, hlavne nie sám seba. Vo vojne si treba užiť každú krásnu chvíľu, lebo je veľmi vysoká pravdepodobnosť toho, že sa už nebude opakovať, ba dokonca, že je úplne posledná. Takéto blažené myšlienky sa mi viezli hlavou, ako sme tak uháňali úzkymi cestičkami. Fajčenie pridalo týmto okamihom na cene. Mal som dojem, že od začiatku vojny stúpol počet fajčiarov nehorázne, vlastne som ani nepoznal vojaka v zbore, čo by cigaretu odmietol. Bol to tak prepotrebný relax, cigareta zahnala hlad, zimu a všetko nepohodlie...ovšem ak bola a mal si ju mal človek čím zapáliť. Ja som mal to šťastie, že sa mi podarilo vyobchodovať si benzínový zapaľovač priamo z Ameriky, bol výborný, fungoval bezchybne a spoľahlivo, patril k mojim vojnovým talizmanom. Druhým bol vreckový nožík po dedovi z mamkynej strany a k talizmanom sa radil aj boxer, ktorý bol vraj z prvej svetovej vojny a doniesol ho dedo z tatovej strany. Bol to krásny kúsok, vyhrabaný niekde z bahna francúzskych zákopov, kde dedo bojoval ako legionár.

Legionárčenie je nášmu národu zrejme vlastné, o dve generácie neskôr kráčam v rovnakých botách, len z opačného konca Európy. Z dumania ma vyrušil Maťo, šťuchol do mňa, aby som vyšiel na cestu, ktorá bola pred nami. Šlo o križovatku úzkej cesty, z ktorej sme prichádzali, a širšej štátnej cesty, ktorá zrejme viedla na hranicu. Mojou úlohou bolo zastaviť premávku, chvúľu zo mňa bol vojenský policajt...a bez rukávovej pásky, to by ma hneď brali do chládku, pomyslel som si. Toľko očakávaná premávka sa nakoniec neukázala, koniec koncov kto by sa tadeto viezol? Naša kolóna sa zoradila na štátnej ceste a predpisovými rozostupmi sme sa opäť pohli, ja som naskakoval už na idúcu Willysku. Pokračovali sme v ceste.

Cez slávobránu

         Prešli sme ešte pár kilometrov, až sa celé kolóna zastavila, my sme pozoskakovali a zoradili sa do pochodovej formácie. Velitelia okolo nás behali, srovnávali si nás, ako na vojenskej prehliadke. Trvalo to celú večnosť. Boli sme na úzkej ceste medzi stromami a celkom som nerozumel tomu, čo sa zas deje, ako obvykle. Nakoniec sme dostali rozkaz k pochodu, postupovali sme a do kroku nám hrala harmonika, ani neviem kde ju chlapi splašili, ale hrali výborne. Pospevovali sme si až sme nakoniec vyšli spomedzi stromov a uviteli sme slávobránu, hraničný stĺp našej republiky a všade naokolo boli farby našej trikolóry.

Bolo to úchvatné, dokonca nás prišli privítať miestni. Konečne sme sa mohli pozhovárať s ľuďmi v našom jazyku, boli to naši ľudia, naša republika. Miestni boli ozaj šťastní, videl som im na tvárach, že nás radi vidia, radšej ako frickov alebo Rusov. Miestne obyvateľstvo tvorili prevažne staršie ženy, zopár starcov, ale zahliadol som medzi nimi jednu krásnu mladú slečnu, to mi náladu ešte zlepšilo. Ona si ma ale zrejme nevšimla, ani nemala prečo, boli nás tam desiatky a mnohí v pohľadnejších uniformách s frčkami a hviezdičkami na ramenách, kto by už bol býval zakopol o nejakého vojína z protitankovej roty. Boli sme však naozaj doma a to bol blažený pocit. Na hranici sme sa dlho nezdržali, postupovali sme po ceste ďalej smerom na juh. Stále bez informácií, nikto sa neunúval povedať nám kam ideme. Náš zástup sa odrazu zastavil na nejakej čistinke, cez ktorú viedla asfaltka, pri nej bolo na kopy uložené drevo. Dostali sme rozkaz zložiť sa a postaviť sa do fronty na obed. Jedna z dodžiek mala na korbe várnice a v nich akúsi máganicu. Ako som sa blížil k várnici a fronta predomnou sa zmenšovala, som postupne čoraz ostrejšie videl na náš obed. Bola to akási kaša. Nakoniec som sa dozvedel, že ide o pohánkovú kašu a vraj som nejaký zhýčkaný, ak neviem o čo ide...nevedel som, nikdy predtým som ju nejedol. Ak to mám zhodnotiť, išlo o teplú hmotu bez výraznejšej chuti a farby, trocha mi to pripomínalo bahno zmiešané so slamou, ale bolo to teplé a jedlé, tak som to do seba tlačil. Postupne sa okolo začali objavovať ingrediencie ako soľ, čierne korenie a dokonca aj kúsok slaniny, takto sa tá kaša už dala celkom obstojne konzumovať. Dojedli sme, umotal som zopár cigariet, pofajčievali sme sediac na naskladaných pňoch.

Slnko príjemne hrialo, na oblohe nebolo ani mráčka, krásna modrá obloha bola nekonečná a nádherne kontrastovala s čoraz tmavšími listami stromov a so zemou posiatou popadaným lístím. Toto boli ďalšie závideniahodné chvíle.

Do Medvedia

         Dalo sa to čakať, ani to poobedie netrvalo večne. Velitelia vydali rozkaz, aby sme sa do štvrť hodiny pozbierali a nastúpili vedľa cesty podľa bojového zadelenia. Bolo k nám pristavené BA-čko, dve jedenapolky a Willyska.

Bolo nám povedané, že postupujeme ďalej na obec Medvedie, ktorá je vzdialená asi sedem kilometrov. Zvyšok trasy prekoná pechota po vlastných a podporné tažké zbrane budú odvezené vozidlami. Z toho nám vyplynulo, že protitanková rota si opäť povezie prdele a nemusí sa lopotiť pešky. Behom pár minút sa všetko pohlo a už sme sa viezli, jedenapolky boli napráskané a namáhavo sa driapali na cestičkách v členitom teréne. Zhruba za pol hodinu sme dorazili na križovatku lesných ciest, vodiči vypli motory a ticho sme sa dokotúľali až ku kraju lesa. Tu nás už čakal veliteľ prieskumákov. Povedal nám, že jeho chlapi preskúmali cestu po najbližšiu križovatku, kde sa vydali smerom na sever a postupujú na Medvedie zo severu. Prieskumákov zo severnej strany neskôr podporí pechota, ktorá bola na ceste za nami. My sme prišli s výzbrojou dvoch guľometných rôt a jednej protitankovej roty. Bolo nás zhruba dvadsať. Veliteľ vybral mňa, Mira a Fera, aby sme sa prešli ku križovatke, ktorú spomínali prieskumníci, mala byť vzdialená len zopár stovák metrov. Šli sme opatrne po krajoch cesty. Prišli sme ku križovatke, nikde sme nevideli ani nohu. Poslal som Mira späť za veliteľom, aby mu ohlásil, že priestor je čistý a môže sem presunúť jednotky. My sme sa posunuli s Ferom ešte o dvesto metrov nižšie po južnej ceste, po servejnej postupovali podľa informácií prieskumníci. Zaľahli sme do priekopy pri ceste a čakali sme. Ležalo sa mi výborne, nikde nebolo počuť ani hláska, ani šumenie vetra, bolo proste dokonalé ticho...ako pred búrkou. Fajčenie v predsunutej pozícii nie je múdry nápad, tak som sa rozhodol, že sa aspoň pohodlnejšie usadím, zosunul som sa na dno priekopy tak, aby som cez jej okraj videl na cestu, zaklonil som hlavu a počúval. Táto poloha bola veľmi pohodlná, ale vyrušil ma úder do stehna, strhol som sa a pozerám na Fera, udrel ma pažbou svojho automatu a dodal: „Chrápeš!“. Došlo mi, že som asi zaspal, behom pár minút. Nuž, rozhodol som sa, že hlavu si nebudem nikam opierať, nech nezaspím. O pár minút neskôr sa za nami ozvali motory, boli to zrejme naše jedenapolky a zvyšok vozového parku. Počkali sme, kým vozidlá zastanú, potom som sa zodvihol a šiel sa dohodnúť s veliteľom, ako budeme ďalej postupovať. Kým som dorazil ku križovatke, boli už tamojšie jednotky rozostavené do kruhovej obrany, všade naokolo mierili hlavne ťažkých guľometov, na cesty boli nasmerované protitankové pušky, obrnené BA-čko mierilo na južnú cestu. Veliteľ mi povedal, že sily pechoty a podporných zbraní budú rozdelené a časť z nich poputuje južnou cestou do Medvedia. Mal som sa vrátiť na stanovište a čakať, v prípade nebezpečia som mal ohlásiť velenie na križovatke. Vrátil som sa teda k Ferovi do priekopy a povedal mu, ako sa veci majú. Čakali sme, naokolo sa už výrazne stmievalo, bolo pol šiestej. Minúty sa vliekli pomaly až do chvíle, keď sme začuli kroky. Pred nami niekto bol, neboli sme si istí či sú to naši alebo Nemci, mohli to byť naši prieskumníci vracajúci sa južnou cestou alebo Nemci, ktorí spozorneli kvôli motorom a inému rámusu, čo sme tu narobili. Každopádne sme nechceli nič nechať na náhodu a tak som sa rýchlo odplazil v priekope na križovatku a ohlásil som to veliteľovi. Následne som sa aj s Mirom vrátil k Ferovi do priekopy pri ceste a začali sme sa pomali presúvať. Cesta viedla na malú čistinku, tú sme si zvolili za cieľ, nakoľko poskytovala lepší rozhľad. Presunuli sme sa teda ticho na okraj čistinky a zaujali strelecké postavenie. Nikoho sme však nevideli a po chvíli sme počuli naštartovanie motorov a hluk sa k nám blížil z križovatky za nami, to bola tá lepšia možnosť, tam boli totiž naši. Ležal som za pňom na pravom okraji čistinky, lodičku som mal zloženú, nakoľko moje hnedé vlasy lepšie splývali s hnedým pňom a tak som mohol aspoň trocha vykúkať spoza jeho okrajov, bez toho aby si ma nepriateľ všimol. Ochvíľu sa na čistinke objavili naše jednotky na čele s BA-čkom, ktoré pomaly postupovalo po ceste. Veliteľ na nás zakýval, aby sme sa pridali na ľavé krídlo rojnice, ktorá postupovala za obrneným vozidlom. Prešli sme zhruba sto metrov za čistinku, keď sa zrazu ozvala strelba. Boli to výstrely z ručných zbraní, zrejme šlo o jeden schmeiser a jednu alebo dve pušky. Táto strelba bola hneď prehlušená našou palebnou silou, BA-čko spustilo strelbu z guľometu, rovnako aj ťažký guľomet na pravom krídle a ľahky na ľavom. Strelba na nás smerovala z ľavej strany cesty, takže to bol signál na postup nášho krídla. Rozbehol som sa spolu s Ferom a ďalšími dvoma dole svahom na ľavej strane našej rojnice v snahe obísť nepriateľa zľava a napadnúť jeho krídlo. Postupovali sme rýchlo, no napriek tomu sa nám nepodarilo obkľúčiť nepriateľa. Zvyšok jednotky postupoval za nami až sme sa na kraji lesa opäť sformovali do rojnice. Pravé krídlo malo pred sebou otvorený terén poľa a na hrebeni bol poľovnícky posed, ktorý mohol skrývať nepriateľa. Preto sa rozhodlo, že postupovať bude stred a ľavé krídlo, ktoré mali krytie stromov okolo cesty a pokračujúci les na ľavej strane cesty. Neprešli sme ani sto metrov a opäť na nás začal nepriateľ strieľať. Tentoraz sa náš manéver z ľavej strany podaril a nepriateľa sme zajali. Boli nakoniec len dvaja, podľa predpokladu to bol strelec z pušky a samopalník. Zajatcov odviedli jazdci, ktorí prišli z križovatky. My sme boli presunutí na pravékrídlo a postupovali sme otvoreným poľom k hrebeňu, aby sme zistili, či je posed obsadený nepriateľom. Nakoniec v posede nebolo nikoho a my sme na hrebeni utvorili rojnicu siahajúcu od okraja lesa až po cestu, zaľahli sme a mali sme rozkaz čakať. V údolí už bolo vidieť svetlá obce Medvedie. Čakali sme, u seba sme mali len osobné zbrane a naša protitanková rota bola teraz len bežnou pechotou. Fero naliehal, aby sme si zašli na križovatku po protitankové pušky, pri útoku sa nám bezpochýb môžu hodiť.

Fero zašiel za veliteľom a následne sa z križovatky vrátil aj s našou protitankovou puškou, už sme boli opäť protitanková podporná jednotka a Medvedie bolo na dosah...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?