Deň D+2 (časť druhá) - Koniec leňošeniu

Autor: David Stojaspal | 18.12.2014 o 0:51 | (upravené 2.2.2015 o 16:38) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  142x

Seržant John Davis z Philadelphie, výsadkár americkej armády a jeho príbehy - cesta mladíka z výcvikového tábora na bojisko.

Deň D + 2 – Normandia, Francúzsko

Koniec leňošeniu

                Dlho som si nepospal, lebo o jedenástej ma ktosi kopol do päty. Bol to desiatnik Friday z poručíkovho družstva. Má sa vraj urýchlene presunúť do veliteľskej miestnosti. Povinnosť volá, vravím si. Nejak som sa vyškriabal po zábradlí a postavil sa na nohy, bolo mi desne, takéto prebudenie z príjemného spánku je proste hrozné. Zbehol som dole schodami, nezabudol som sa potknúť o prah a vošiel, vpotácal, som sa do veliteľskej miestnosti. Bola už celkom naplnená, boli tu velitelia všetkých družstiev.

Nezabudlo sa spomenúť, že prišla aj spiaca kráska, ergo ja. Celá miestnosť sa pobavila na môj účet, ale mne to nevadilo. Myslím, že každý by si mal vedieť priznať, ak je niekedy na smiech...pretože áno, každý občas je! A čím viac to zapiera, tým viac sa na ňom človek smeje. Po tejto vtipnej vsuvke sme však bleskurýchle prešli na vážne veci a po nich v tejto vojne najčastejšie tečie krv. Poručík Speirs nám opísal svoje plány a pritom svižne pendloval medzi stolom a mapou na stene. Jeho cieľom bol už spomínaný pahorok a okolité lesy. Z nášho stanoviska nebolo vidieť až na pahorok, tak sa nedalo určiť aký je na ňom porast. Mohlo sa totiž pokojne stať, že je zalesnený a pre porozovacie účely úplne nepoužiteľný. Pozorne sme si prezreli mapu a každé družstvo dostalo detailné informácie, respektíve tak detailné, ako bolo možno zistiť povahu terénu a očakávaný odpor nepriateľa. Vo výsadkárskej terminológii to znamená asi toľko, že sme vedeli čo máme spraviť, ale nikto nám presne nepovedal ako...prirodzene platilo, čím skôr splníme úlohu, tým lepšie – môžu nám dať ďalšiu. Tak sme sa už v mysliach rozhýbavali, dobytok ide na jatka. Všimol som si, že takéto brífingy sa pre mňa stali už úplnou rutinou. Stačí mi pár minút zírania na mapu a viem aspoň zhruba čo ma čaká, ako to tam asi vyzerá a akú obranu tam možno vybudovať. Proste som to vedel odhadnúť...ale čo za tým stojí? Ako je vôbec možné, že tu stojím ja – syn skladníka z Philadelphie. Prostý, možno aj sprostý, mladý Američan, ktorý má mamu z Írska, otca zo Škótska...a nazýva sa Američanom. Začal v Írskej národnej garde, brázdil jeden vojenský kemp za druhým, vyplával z New Yorku do Anglicka...prešiel – „Hej seržant, to hovorím Vám!“ zaznel zrazu poručíkov hlas.

Obrátil som sa a zistil som, že som snil o živote pridlho a poručík sa mi mienil práve venovať trocha detailnejšie. Oboznámil ma s úlohami môjho družstva, ktoré mienil pričleniť k svojmu. Naša zberaná jednotka sa mala rozdeliť na dve nerovnomerné časti. Naša časť bola pravdaže tá menšia, poručíkovo družstvo spolu s mojimi chlapmi tvorilo len sedem mužov. Našou úlohou však nebolo útočiť, práve naopak, poručík plánoval zmapovať terén východne od pahorku, nakoľko na leteckých snímkach bolo matne vidieť spleť prašných ciest a rôzne objekty skryté medzi stromami. Bolo prirodzene potrebné zistiť, čo sa v tejto oblasti nachádza a či nás to dokáže zaskočiť, prípadne pripraviť o život. Úloha to bola výborná, velenie prešlo na poručíka a zo mňa sa stal radový blátošlap. Nevadilo mi to, mal som menšiu zodpovednosť.

Zasa v tom

Zavelilo sa na rozchod, bolo po brífingu. Každý veliteľ družstva si to namieril za svojimi chlapmi a stručne im oznámil čo ich čaká, vlastne im len zdelil úlohy...nikto nevedel povedať, čo ho čaká – nieto ešte oznamovať iným čo čaká ich. Každopádne, pozbierali sme si výstroj, výzbroj a všetky naše švestky a šli na dohodnuté miesto zrazu. Poručíkovi chlapi tam už stáli, pripojili sme sa a vydali sme sa smerom na sever, mierne odklonený od pahorku. Ako sme tak šlapali, ešte len pár stovák metrov od nášho veliteľstva, zahľadel som sa na chlapov pred sebou a uvedomil som si, že až na vojína Lucasa, sme všetko takzvaní Origináli. Origináli sú vojaci, výsadkári, ktorí boli pri zrode tejto jednotky v americkej armáde. Poručík Speirs, desiatnik Friday, seržant Holes, vojín Lancos a desiatnik Brown, boli sme niečo ako pokusné morčatá vojnovej mašinérie, asi sme sa osvedčili. Začínali sme ako šaškovia vo futbalových prilbách, bola nás hŕstka...a teraz? Do tejto operácie boli nasadené celé dve americké divízie výsadkárov a po ich boku vpadli do boja aj britskí výsadkári, rudí diabli, ktorí boli tiež našimi bratmi. My Origináli sa s diablami poznáme veľmi dôverne, mali sme spoločný výcvik, teda jeho časť sme absolvovali bo boku diablov, za čo sme si vyslúžili tú česť, že môžeme nosiť ich rudé barety, dodnes ako jediný v americkej armáde. To boli časy, rok 1942, drsné škótske výšiny a výborná parta, ktovie kde je teraz vojín Bones a vojín Butcher. Od zoskoku som ich..“Kontakt na deviatej hodine!“ prerušil zas moje snenie hlas vojína Lancosa. Na našom pravom krídle sa mihla silueta, poručík pohotovo tasil, ďalekohľad. Veľmi rýchlo sa zistilo, že to je ľavé krídlo zvyšku našej jednotky. Vzdialenosť medzi nami bola zhruba tak na dostrel pušky. Postupovali sme ďalej, šli sme v striedavom dvojstupe. Kráčali sme viacmenej automaticky, každý operoval ako stroj. Kryl si svoj sektor, kontroloval svojich druhov okolo seba a len občas nás upozornil poručík na rozostupy. Šli sme krajinou takmer bez porastu, len kde tu sa vlnil v slabom vetre krík alebo mladé stromčeky.

Pri presune som si všimol zvláštnych vyhĺbenín v teréne, niektoré pripomínali zarastené a zasypané zákopy, iné vyzerali ako krátery alebo delostrelecké okopy. Celé toto prostredie bolo akosi podozrivé, vskutku to bola asi nejaká francúzska základňa alebo nejaké cvičisko.

Na vyššie obrátky

Obišli sme malý zhluk kríkov a poručík nám dal rukou signál, že máme zastať. Zavelil zmenu formácie na rojnicu. Moje družstvo sa zaradilo na pravé krídlo a poručíkovi chlapi zformovali ľavé. Desiatnik Friday sa presunul ďaleko na pravé krídlo a zaľahol vo výhodnej pozícii odkiaľ nás mohol kryť svojim BARom. „Desaťmetrové rozostupy a šprintom k valu pred nami, jasné?“ rozkázal poručík. Každý prikývol a vzápätí sme vyštartovali. Val bol od nás zhruba na päťdesiat metrov a bol cirka meter a pol vysoký. Mohlo sa za ním skrývať čokoľvek, ale desiatnik Friday bol v strehu a jeho starý dobrý guľomet BAR M1918 by zrazil hrebienok akémukoľvek kohútovi, čo by otŕčal krk. Nebolo však treba, prehupli sme sa cez val, ako malé deti na šmýkačke. Nebolo tam ani nohy. Poručík kývol na Fridaya. Zodvihol sa a bežal k nám, opäť som sa čudoval, že sme schopný vôbec behať. Máme na sebe pomaly toľko krámov, čo vážime...žerieme raz za dva dni, nespíme – sme proste elita. Preskupili sme sa do šípovej formácie, viedol ju seržant Holes. Postupovali sme hore briežkom a porast okolo bol čoraz vyšší a hustejší. Z trávnatej plochy bola zrazu spleť kríkov, slnko pieklo a okolo lietali letky všakovakého hmyzu. Mohla to byť krásna júnová prechádzka z Philadelphie na promenádu v Atlantic city, ale nebola. Človek vníma vo vojne inak, inak si veci vysvetľuje, vidí sa nimi iné konzekvencie. Bzukot hmyzu zakrýva zvuky a stažuje postup, tlmí ľudskú schopnosť započuť pohyb nepriateľa. Krásny slnečný deň bez oblakov, nie je predzvesťou opaľovania, ale bombardovania. Temná a zamračená noc nie je najlepšou chvíľou pre spánok, ale pre bajonetový útok. Človek má okolo seba smrť, vidí a cíti ju na každom kroku, niet úniku. Ani slnečný deň človeka nevytrhne z jeho agónie. Prešli sme asi pol kilometra a pred nami bol opäť pás vysokej trávy bez kríkov a za ním začínal les, listnatý a pomerne hustý. Všimol som si, že do lesa vedie chodník, možno ho vyšlapala len zver. Poručík uznal, že je to vhodné miesto na vstup do lesa. Opäť sme sformovali rojnicu, podľa rovnakého kľúča ako predtým. Ležali sme v línii, na kraji kríkov. Poručík sa obzrel z ľavého krídla na pravé a dal signál, aby sme vyrazili vpred...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?