Deň D+2 (časť prvá) - Ráno

Autor: David Stojaspal | 16.12.2014 o 1:17 | (upravené 2.2.2015 o 16:38) Karma článku: 2,17 | Prečítané:  310x

Seržant John Davis z Philadelphie, výsadkár americkej armády a jeho príbehy - cesta mladíka z výcvikového tábora na bojisko.

Deň D + 2 – Normandia, Francúzsko

Ráno

                Sme stále nažive, to je výborná správa, mnohí naši bratia v zbrani si to už povedať nemôžu. Je to desné. Skoro ráno sme dorazili do nejakej francúzskej dediny. Neviem ako sa presne volala, bolo to niečo na T, ale na tom aj tak moc nesejde. Slnko už výdatne hrialo, bolo až neuveriteľné, že ešte pred dvoma dňami sa kvôli nepriazni počasia odkladala celá operácia. Bordel a chaos v našich radoch bol ešte stále neuveriteľný. Zoskok sa nám nevydaril podľa predstáv a teraz sa tu miešame s chlapmi s 82-hej. Na okraji dediny sme našli nejaké veľké hangáre, ktoré boli však prázdne.

Pozbieralo sa nás tam celkom hojne. Dali sme si chvíľu voraz, troška sme sa rozhliadli po okolí, čo v nás len podporilo nepríjemný pocit. Všetky budovy naokolo a celý areál vyzerali ako nejaká základňa, zrejme vojenská. Nerozumeli sme však tomu, prečo je to tu všetko opustené, za dva dni to predsa Fritzkovia nemohli takto vypratať. Možno bola francúzska a Nemci ju už nepoužívali roky, ktovie. Rozmiestnili sme zopár chalanov na hliadku a veliteľ nám zatiaľ vysvetlil, čo sa bude diať najbližšie hodiny. Podľa mapy sme zistili, že západne od nás leží nepomenovaný pahorok, z ktorého môže byť dobrý výhľad na okolie a poslúžil by nám ako pozorovacie stanovište. K pahorku vedie cesta, popri ktorej je ďalších pár budov. Veliteľ usúdil, že to miesto potrebujeme taktiež preskúmať. Rozdelili sme sa opäť do družstiev, preskupili sme sa a postupne sme opúšťali areál základne. Moje družstvo bolo len trojčlenné a opúšťali sme základňu ako poslední. V mojom družstve mi robili spoločnosť: desiatnik Brown a vojín Lucas. Spoločnosť mi robili tak dobre, že sme dokonca stratili kontakt so zvyškom našej poskladanej jednotky, tak sme šli takpovediac naslepo. Areál základne sme opustili južným vchodom, ktorý ústil na hlavnú príjazdovú cestu do dediny. Zatočili sme do prava a postupovali smerom k pahorku, ako som si to pamätal z veliteľského brífingu. Hlavná cesta sa začala stáčať na juhozápad a do ohybu cesty vyúsťovala užšia, prašná cesta smerom na sever. Na prašnej ceste som si všimol stopy po našom Willyse, teda predpokladal som, že je to ten náš, nakoľko žiadne iné spojenecké jednotky som tu zatiaľ nestretol a tie stopy boli bez pochýb po Willyse. Moje družstvo nenamietalo, tak sme sa vydali po prašnej ceste smerom na sever. Cesta bola lemovaná nízkym porastom kríkov a občas sa medzi nimi objavili väčšie či menšie listnaté stromy. Prešli sme zhruba tristo metrov a narazili sme na križovatku, kde sme vďakabohu opäť rýchlo identifikovali stopy Willysky a pokračovali sme v presune. Porast po stranách cesty postupne úplne zmizol a v diaľke sme už vedeli rozoznať budovi, o ktorých hovoril veliteľ. Šlapali sme ďalej k budovám, tie postupne rástli. Keď sme sa priblížili, podarilo sa nám dokonca rozoznať stožiar a na ňom americkú vlajku, ktorí z nás si do boha vliekol do boja vlajku...a prečo ju hneď vztýčil? Akosi sa mi to nezdalo. Keď nás od budov delilo už len pár desiatok metrov, všimol som si, že okolo budov sa pohybuje väčšie množstvo vojakov aké som čakal...a niektoré siluety mi boli cudzie.

Provizórne veliteľstvo

                Po príchode k budovám mi už bolo jasné, že sme k sebe pribrali ďalších. Boli to chlapi zo 101-vej, ale nepoznal som ich, boli z rôznych plukov a ani jeden nebol od nás z E-čka.

Dokopy ich tam bolo asi 20 plus naša zberba. Na perimetri boli rozmiestnené stráže a na tomto provizórnom veliteľstve vládla celkom príjemná idylka. Bolo to spôsobené asi tým, že všetci čo tu boli, mali hodnosť vojína a bez velenia sa moc vody nenamúti. Dostali sme rozkaz zložiť výstroj a čakať na rozkazy, čo v našej reči znamená asi toľko, že si treba okamžite sadnúť a oddychovať. Rozkaz je rozkaz, tak všetci sa vydali hľadať si čo najlepšie miesta na oddych. Budovi naokolo neboli zrovna útulné, všetky mali vybité okná a nebol v nich takmer žiadny nábytok. V jednej sa dokonca na prízemí založil oheň, ktorý bol živený drevom z okeníc, prahov a zárubní. Zložil som si veci v miestnosti, kde horel oheň a vydal som sa trocha na prieskum. Jedna budova mala dokonca aj poschodie s veľkým balkónom a priestrannou miestnosťou. Tam som narazil na nášho poručíka a jeho družstvo, bolo mi teda hneď jasné, že tu sa už moji chlapi nevojdú. Poručík si ma však tiež všimol a prizval ma na kus reči. Vošiel som teda do ich izby, mali ju pekne zariadenú, všetci mali rozkladacie postele, výstroj pekne povešanú a naskladanú...no ukážkové miesto a stihli to za pár minút, čo sme tu - machri.

Povedal mi, že na prízemí bude zriadené dočasné veliteľstvo a postavíme tu vysielačku. Ani poriadne nedopovedal a členovia jeho družstva sa už vydali plniť jeho rozkazy, šiel som teda tiež. Do jednej z prízemných miestností sa preniesol stôl, všetky stoličky a zvyšné postele, tak vzniklo veliteľstvo. Nanosili sa sem aj zásoby z Willysa, ktoré sme stihli pozbierať cestou, vkustku toho nebolo veľa. Každopádne, veliteľstvo sme mali celkom útulné a zatiaľ nás Skopčáci neotravujú, čo viac si želať? Poručík vybral mapy z mapníka a vycapil niektoré na stenu a začal nad nimi dumať, to nebolo nič pre nás poddôstojníkov, tak sme sa pobrali von. Šiel som skontrolovať svojich dvoch chlapov. Obaja robili presne to, čo som od nich čakal...sedeli a jedli.

Tak to má byť, človek nikdy nevie, kedy sa stihne opäť nažrať a bude môcť pokojne sedieť. To sme sa naučili všetci, učili nás to už aj počas výcviku a tieto dva dni v Normandii to len potvrdili. Vyšiel som schodami na terasu. Zhora bol celkom dobrý výhľad na krajinu, bola rovná ako doska, až na tých pár pahorkov západne. Tento deň bol zatiaľ veľmi vydarený, nepočul som ani jeden výstrel, slnko krásne svietilo a stúpalo čoraz vyššie. Bolo naozaj teplo, včera bolo istotne aj o desať stupňov menej. Nebola mi síce zima ani včera, ani pri zoskoku, lebo adrenalín pracoval na plné obrátky. Neustále som bol vo vare, už odkedy sme vzlietli v Anglicku, preto boli tieto chvíle na terase také vzácne. Opieral som sa o kovové zábradlie, vychutnával si pohľad na slnkom zaliatu, sýtozelenú krajinu. V diaľke sa blišťalo akési jazero, bolo celkom veľké a zarážalo ma, že som si ho vôbec nepamätal z hodín memorovania terénnych máp, divné. Pri tomto rozjímaní mi ukrutne zaškvŕkalo v žalúdku, možno to vzbudilo aj samotného Adolfa. Pripomenulo mi to hlavne fakt, že ja retard, som nechal svoju výstroj aj s jedlom na prízemí. Dal som si teda čelom vzad a šiel som si po veci.

Francúzske raňajky

                Zchmatol som celú svoju výstroj a svojho thompsona a šiel späť na terasu. Na našej výstroji sa mi páči, že je taká kompaktná, jedným pohybom vie človek zodvihnúť všetko čo má mať na sebe, respektíve takmer všetko. Prídavné brašny na zásobníky a nejaké iné výstrojné súčasti sú zvlášť, ale toho je fakt málo. Vrátil som sa teda na svoje letovisko na terase, sadol som si a oprel sa o zábradlie. Vyhrabal som z musety svoje káčka a rozhodoval som sa, či chcem raňajky, obed alebo večeru. Bol som už ukrutne hladný. Ako som tak lovil v pamäti, tak som si nevedel spomenúť, že by som niečo vo Francúzsku jedol. Prehmatal som si vačky a musetu, zistil som, že mě šálí hlava, lebo mi chýbalo jedno déčko a viem, že som tou čokoládou isto nikoho neuplácal a nemohol som ju ani stratiť. Ale ani za svet som si nevedel spomenúť kedy som ju zjedol, stres je sviňa. Napriek hladu, som sa nevedel rozhodnúť, ktoré káčko si otvorím, všetky sú totiž dosť nechutné. Vyhrnul som si rukáv na ľavej ruke a pozrel som sa na hodinky, bolo pol desiatej. Rozhodol som sa teda pre raňajky, veď poludnie ešte nebolo. Takže menu bola konzerva s vajíčkami a šunkou. Vytiahol som si z kantíny ohrievací ovál, z musety konzervu s liehom, z náprsného vrecka svoj zippák a už sa varilo...chýbala mi len biela čapica šéfkuchára. Popri tom ako sa mi ohrievala konzerva, som si ujedal zo suchárov a na niektoré som si lyžicou dal už aj trocha vajíčok z konzervy, studené boli však riadne nechutné. Tak či onak, zjedol som celé raňajky, takmer aj hajzlák, aký som bol rozbehnutý. To boli moje prvé francúzske raňajky, dúfal som, že nie posledné. Poskladal som si veci a pieskom som si očistil jedálenské náčiní. Musetu som si hodil na roh terasy a ľahol som si nohami smerujúc k slnku. Museta tvorila výborný vankúš, nahmatal som rukou svoju helmu a chcel som si ňou zakryť tvár, čož ma trocha rozhodilo. Počas predošlých dvoch dní, som často videl nejedného člena našej vyberane zberanej jednotky, ako si dávajú dole helmu a pozerajú sa do nej. Všetci tam mali nejakú fotografiu, najčastejšie ženy, frajerky, rodiny alebo proste nejakú ženskú. Ja som v helme nemal nič, sralo ma to. Cítil som sa teraz akosi sám, taká fotografia by mi teraz isto pomohla. Som proste vůl, vůl samotár. Po jedle na mňa však vďakabohu doľahla únava a stres z predošlých dní mi toto samotárske trápenie skrátili, zaspal som ako batoľa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?